Členovia rodu Okoličáni patrili k dôležitým hodnostárom, súdili Jánošíka, postavili v Okoličnom jedinečný kostol, ktorý sa dnes považuje za jednu z najkvalitnejších stavieb neskorej gotickej architektúry na Slovensku.
Ich rodovým sídlom je kaštieľ, ktorý stojí v Okoličnom dodnes, hoci rodine už nepatrí. Členovia rodu sa dokonca významne zapísali do dejín slovenského hokeja.
Posledným mužským príslušníkom liptovskej vetvy bol Ján Okoličáni. Riadil sa slovami: „Majetok môžeš stratiť, ale ho môžeš aj nadobudnúť znova, no o česť keď prídeš, tú si nikdy viac nekúpiš, nikde nenájdeš.“
Táto veta do bodky opisuje jeho život. Prišiel o všetok majetok svojich predkov ale v pamäti Mikulášanov navždy zostane ako skromný, pracovitý a čestný človek. V uplynulých dňoch by oslávil sto rokov.
Ján Okoličáni. (zdroj: Beata Chrenková/ MY Liptovské noviny)Neexistovalo u nás klamstvo
Ján Okoličáni sa narodil 6. júna 1918 v Okoličnom na Liptove ako jediný syn svojich rodičov. Detstvo prežil v Okoličnom, kde jeho rodina vlastnila kaštieľ a rozsiahle pozemky. Otec zomrel, keď mal Ján len trinásť rokov.
„Bola to veľká rana pre mňa, hoci som bol ešte len chlapec, však, ešte som tak ďaleko si nedokázal ani uvedomiť, že čo sa vlastne stalo, ale tak to zapôsobilo na mňa, že ja som sa voľáko medzi tých kamarátov, ktorí mali rodičov, obával, proste stratil som tú svoju sebaistotu, lebo už som nemal otca, už som bol sirota...“ povedal v rozhovore, ktorý s ním spracoval Ústav pamäti národa v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody.
V prísnej výchove teda po smrti otca pokračovala jeho matka sama.
„Viem toľko, že mama bola taká prísna, ale obaja rodičia ma vychovávali v duchu pravdy a spravodlivosti. Neexistovalo u nás klamstvo, neexistovalo rušiť slovo. Čo otec sľúbil alebo mama sľúbila, to sa splnilo.“
Zmysel pre česť v ňom zostal hlboko zakorenený. „Nedalo sa klamať, na to som si zvykol tak, že verím ľuďom a verím slovu aj dodnes. Hoci sa mi to neoplatilo.“
Namiesto školy bola vojna
Život Jána Okoličániho plynul celkom pokojne. Po maturite v roku 1937 sa prihlásil na štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesného inžinierstva v Prahe.
„Dobre bolo, kým neprišiel Hitler. Prišiel Hitler, však, okupácia Čiech a Moravy, študentské nepokoje dáke, no nemali sme ho radi. A bol koniec. Hitler nám vysoké školy v Čechách i na Morave zavrel.“
Jeho túžbou bolo dokončiť si vzdelanie v zahraničí. Keďže sa však nikdy neangažoval v politike, veliteľstvo Hlinkovej gardy ho označilo za nespoľahlivého a zamietlo jeho žiadosť o povolenie vycestovať.
„Miesto toho, nepoviem v akom časovom rozpätí, či to bol týždeň alebo dva, týždeň alebo mesiac, alebo dva mesiace, v takom rozpätí som dostal povolávací lístok do armády, lebo som mal odklad. A ten odklad mi bol zrušený.“
Erb rodiny Okoličáni.S matkou sa nestihol poriadne rozlúčiť
Odchod na front bez rozlúčky s matkou bol pre neho mimoriadne ťažký. „Z idúceho vlaku zabalil som lístoček do kúska tehly. A tomu strážnikovi, volal sa pán Baran, tak som mu zakričal: ,Pán Baran, zhadzujem vám lístok, pohľadajte ho a doručte ho adresátovi.‘“
No udalosti a situácie, ktoré nasledovali, neboli o nič ľahšie. „Až prišli sme do Lipovca, tam vlastne bol koniec rýchlej brigády. Tam sme dostali výprask od Rusov. Tam sme mali kopu mŕtvych. Neodvážim sa povedať koľko, ale vyše stovky mŕtvych sme mali.“
Hlad a nepriaznivé poveternostné podmienky sa tiež podpísali pod mnohopočetné straty na životoch. Jánovi sa podarilo prežiť a nakoniec bol odvelený naspäť domov.
Dom našiel zdevastovaný
Bezprostredne po vypuknutí Slovenského národného povstania Ján nastúpil k svojmu útvaru a bol odhodlaný bojovať za vlasť. V tomto období na jeho chorú matku nik nebral ohľad.
„Len každú chvíľu dostávala z frontu správy, že som v tanku zhorel.“
Vitálišovej vile azda po dlhých rokoch svitá na lepšie časy Čítajte Po návrate domov bol zadržaný, istý čas strávil vo väzení v Martine, pretože ho niekto udal ako esesáka. Všetko sa však objasnilo a Ján sa mohol vrátiť do rodnej obce. Nemal vôbec nič, no ľudia ho vítali a mnohí mu aj nezištne pomohli.
„Musel som si požičať onuce, baganče, civilné šaty, keď som nechcel v uniforme chodiť. No pretĺkol som sa voľáko.“
Doma ho čakalo nepríjemné prekvapenie. Našiel kaštieľ vyrabovaný a vypálený a matka bola mŕtva.
„Poschodie prelomené delostreleckým granátom. Trámy polámané. Obloky vybité. Strecha rozstrieľaná na kaštieli. Proste strach a hrôza.“
„Na smetisku našiel vzácne okoličániovské listiny, prvé už z 13. storočia, ktoré za nízku cenu predal mestskému Múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, aj keď ich chceli kúpiť do zahraničia. Vyjadril sa, že listiny majú ostať doma,“ povedala historička Anna Šmelková, dlhoročná pracovníčka mestského múzea Janka Kráľa.
Aj napriek ťažkým podmienkam sa pokúsil z ničoho opäť vybudovať prosperujúce hospodárstvo.
„No začal som gazdovať s ťažkosťami, ale vedel som si pomôcť. Priala mi aj šťastena.“ Majetok sa mu podarilo postupne zveľadiť, investoval do mechanizácie, prijal viac zamestnancov, hospodárstvo prekvitalo. „Lenže nevedomky som si na seba plietol bič.“
Ako povedal: „Dobre bolo do tej doby, kým neprišli voľby.“
Za dve hodiny sa stal žobrákom
Voľby znamenali zlom v životoch mnohých ľudí. „Na Slovensku vyhrali demokrati, ale Česi nás porazili. V Česku vyhrali komunisti, prišiel k moci Gottwald a tak ďalej a už bolo zle. ... A začínalo sa vyvlastňovať.“
Slová, ktoré použili, keď mu znárodňovali rodinný majetok, si pamätá dodnes. „,Prišli sme, lebo sme sa rozhodli, teda už ako strana sa rozhodla, že vy nie ste schopný taký majetok opatriť a socialistické hospodárenie potrebuje potravu, potrebuje, aby majetky boli obriadené, obrobené, aby mal z toho štát a vy to nie ste schopný zabezpečiť. Tak majetok vám znárodňujeme.‘ Za dve hodiny som bol žobrák, nemal som nič.“
