LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Počas domáceho Svetového pohára sa v nedeľu postavila na štart finále len jedna loď. Martin Halčin dokázal po náročných dvoch rokoch, ktoré mu pokazili zranenia, preniknúť medzi elitu. So šiestimi trestnými sekundami skončil ôsmy, no čistý čas ukázal, že tento rok môže byť čiernym koňom v rámci najväčších pretekov.
„Dostať sa do finále v kajaku nie je jednoduché. V semifinále štartuje 40 ľudí, čo je najviac spomedzi všetkých vodnoslalomárskych kategórií. Najdôležitejšia jazda je semifinále, kde treba ísť ideálnu jazdu. Vo finále je to o tom, či napálime jazdu a bojujeme o medailu alebo istíme a skončíme na siedmom, ôsmom mieste. Finále už zaručí aspoň desiate miesto a prirodzene to ťahá do rizika,“ rozhovoril sa Martin Halčin, ktorý má za sebou dobrú zimnú prípravu a problémy s ramenom sa zdajú byť minulosťou.
Ako ste teraz na tom s ramenom?
– Dalo sa dohromady v priebehu jesene po zranení a do polovice minulej sezóny. Nelimitovalo ma bolesťou, ale v tom, že som kvôli tomu nemohol poriadne trénovať. Riešil som rehabilitácie a stratil na sile a svaloch. Nestihol som to dobehnúť. Prvé poriadne tréningy som spravil až v okolí Vianoc, čo je dva a pol mesiaca strateného času prípravy. Dobiehali sme to celý lanský rok.
Podarilo sa manko dohnať?
– Tým, že sa mi vlani aj napriek tomu nepodarilo splniť limit pre posledné dve kolá Svetového pohára, som si dal pauzu od pretekov. Využili sme ju na veľký kondičný blok a sadlo to. Na svetovom šampionáte som mal najlepšie pocity v rámci celej sezóne. Škoda, urobili sme viacero zlých rozhodnutí pred semifinálovou jazdou. Stálo ma to čas a neoslnil som.
Druhým rokom je vaším trénerom Ján Šajbidor. Ako funguje spolupráca s dlhoročným elitným kajakárom a ako k nej prišlo?
– Boli sme spolu aj v repre. Bol starším kolegom a ja som sa naňho doťahoval. Je medzi nami vekový rozdiel. Pamätám si jeho vynikajúci rok 2007, keď doma vyhral Európu a na MS ho obral o medailu vymyslený ťuk. Človek naňho vždy pozeral a snažil sa ho doháňať. Výsledky sa postupne začali prelínať. Následne sa Šajbo rozhodol, že ide končiť. Nerozoberali sme prečo, no mal vek, rodinu a podobne. Zvážil veci, no ostal pri slalome, trénoval chalanov v dorasteneckom veku.
Ja som bol akurát po olympijskej sezóne, ktorá mi nevyšla, nenominoval som sa. To ma frustrovalo. Navyše som sa zranil. Zameral som sa na celkové poradie vo Svetovom pohári, kde bola šanca na Top 5, no odpálil som sa na posledné dve kolá a skončil som. Mal som veľa času na rozmýšľanie. Chcel som skúsiť niečo iné, mal som pocit, že nám s trénerom Cibákom nevyšli veci, ktoré sme si naplánovali. Porozprávali sme sa a zhodli sa na tom, že skúsim niečo nové. Nebolo to hneď, istý čas som bol bez trénera, zvažoval som čo a ako ďalej. Nakoniec sme dali reč so Šajbom, povedal, čo by on chcel, rovnako som aj ja povedal moju predstavu. Klaplo to a fungujeme spolu druhú sezónu.
Takže spolupráca prináša to, čo ste očakávali? Možno aj finále z domáceho Svetového pohára by mohlo poukázať na to, že je to na dobrej ceste.
– Nechcem žiť v sebaklame, doma vyštartovať je iné. Niektoré kombinácie by sme vedeli zajazdiť aj poslepiačky. Výhody stotiniek a desatiniek sú, to nemôže nik poprieť. Aj napriek tomu verím, že sme nastúpili na cestu a pôjde to k lepšiemu. Zima bola konečne dobrá, jarná príprava bola v rámci našich možností urobená poctivo a kvalitne. Teraz ideme ďalej. Od Európy to začína medzi nami klapať podľa našich predstáv.
Práve od Európy začala pravá sezóna. Tri kolá SP, letná pauza a na konci zvyšné dve kolá pohára a svetový šampionát.
– Po šampionáte v Prahe nebolo žiadne voľno, pretože dva týždne neboli preteky a v treťom už bol kolotoč okolo 1. kola SP. Teraz človek moc nenatrénuje, počas sveťákov je to len udržiavanie. Na kanáli máme jeden tréning denne a ťažké tréningy na tichej vode nepripadajú do úvahy. Paradoxom je, že sme letný šport a takmer celé leto bude pretekové voľno. Budem mať asi týždeň na voľno. Chcem sa povenovať rodine a možno vybehneme niekam von zmeniť prostredie. Dám si pauzu od vody, ale budem behať alebo bicyklovať. Potom znova začneme pracovať smerom ku koncu seriálu a Majstrovstvám sveta v Brazílii.
Domáce finále malo okrem toho, že ste sa ukázali pred fanúšikmi v dobrom svetle aj ďalšie pozitívum.
– Ako som spomínal, posledné dve sezóny sa pre mňa skončili predčasne. Tým, že som sa dostal do finále, mám potvrdené 4. a 5. kolo Svetového pohára aj s Brazíliou. Človek mal pred štartom celého kolotoča obavy, že by sa opäť mohla opakovať nepríjemná situácia a po polroku by ostal bez kvalitných pretekov. Každá absencia sa prejaví na strate kontaktu s najlepšími.
Ako hodnotíte domáci Svetový pohár z pohľadu atmosféry?
– Atmosféra bola doma super. Fanklub za nami chodí, bol aj v Prahe. Tam ma mrzelo, že nevyšlo finále. Teraz som bol rád, že som prenikol do finále a odmenil ich, pretože tá nedeľa by bola taká smutná. Keby som nebol ja, nebol by nik. Kubovi Grigarovi nevyšla jazda, no nechýbalo mu veľa. Škoda, že nebolo lepšie počasie, prišlo by viac ľudí. Bola by to odmena pre organizátorov a celkovo pre slalom by to bola dobrá reklama. Sme šport pod holým nebom, takže si nevyberáme.
Kvalifikácia bola super, v semifinále som bol trocha nervóznejší. V konečnom dôsledku to bolo super, keďže som bol stopercentne koncentrovaný a pripravený na štart. Vo finále to kus opadlo, urobil som hlúpe ťuky vrchom listu. Nie vždy to viem ovplyvniť. Časovo to bolo dobré, dokonca s prvým ťukom som na medzičase ešte viedol. Pred tribúnou mi šplechla voda do očí, išiel som kombináciu po pamäti, no neuvedomil som si, že musí ísť na predok, nie byť v záklone. To ma troška mrzí. Bez jedného z ťukov by som bol o tri miesta vyššie.
Špecifikom krakovského kanála, ktorý prevzal štafetu SP po Mikuláši, je, že sa dá s prekážkami hýbať, a tak sa voda mení pravidelne.
– Smejeme sa, že šéf areálu v daný rok postaví to, čo je aktuálne. Keď bola olympiáda v Londýne, postavil Londýn, keď je svetový šampionát vo Francúzsku, napodobní to. Je to náš interný vtip. Voda tam pulzuje, mení sa a je potrebné šťastie. Najazdené tam máme, no naposledy sme tam boli na sveťáku pred tromi rokmi, takže som zvedavý čo to bude.
Aká je vaša obľúbená destinácia?
– Doma je doma. Na jednej strane je to super, na druhej nemá zaužívaný pretekový režim. Aj keď nechcem, riešim veci, ktoré by som vonku vôbec neregistroval. V stredu pred pretekmi v Mikuláši som bol vyšťavený, prišli všetci pretekári, všetci sú nažhavení a od piatku som bol v jednom kole a chodili sme na večeru a podobne. Vždy sme mali nejakú aktivitu, ktorá zobrala z času aj energie. Osobne nemám obľúbené miesto, všetky mám rád. V Španielsku, kde bude finále SP a budúci rok svet, je to super. V malom mestečku sa stretávame všetci pretekári a vládne tam pohoda. Je to pod horami, blízke nášmu prostrediu. Vieme ísť na turistiku, ísť hrať golf alebo liezť. Vo francúzskom Pau mám rád vodu, jazdí sa tam skvele. Väčšinou to záleží od vody. Ak je dobrá, páči sa mi všetko.
Čo vy a olympiáda?
– Náš šport sa točí okolo pretekov pod piatimi kruhmi. Najprv musíme predviesť čosi tam a až potom sme čosi dokázali. Trošku to znehodnocuje výkony na iných pretekoch. Je to sen každého športovca, ja som na dvoch takmer bol, o účasť som prišiel v samotnom závere. Troška som z toho vytriezvel. Je to veľkým snom, ale nie je to také ako pred štyrmi rokmi, že mi na tom stojí a padá svet. Mojim cieľom je jazdiť kým ma to baví, o tom to je. Na veľkých pretekoch chcem zájsť vo finále jazdu, po ktorej si poviem, že to bolo ono. Pre toto sme trénovali a robili všetko. Chcem získať sebauspokojenie. Ak to bude stačiť na piate miesto, ale dal som zo seba všetko, budem so sebou vyrovnaný. Ak bude tretí s tým, že som mal rezervu, neuspokojí ma to. Viac ma uspokojí jazda, na ktorú trénujem celý život. Ak to človek trafí na olympiáde, potom je to ideál.
Hovorili ste, že vám športový sviatok ušiel o chlp. Akým spôsobom?
– Seklo ma v krížoch mesiac pred finálnou fázou nominácie. Ležal som doma. Bolo to zaváhanie, štartoval som v prvých pretekoch na liekoch. V druhom štarte som bol jedenásty, ak by som postúpil do desaťčlenného finále, mal by som o nejaké body viac. Nakoniec sa to rozhodlo doma. Išiel som bránu tesne a nedopadlo to dobre. Kubo Grigar jazdí výborne, Andrej Málek síce nie je v repre, ale má medailu z Európy. Konkurencia sa vyrovnáva. Ťažko povedať, čo bude o necelé dva roky.
Ako je to s nomináciou do Tokia?
– Tým, že na to nie som úplne zameraný, ani neviem presne povedať, aké sú kritériá. Každý cyklus sa to mení. Beriem hlavne preteky od pretekov, ale pokiaľ viem, nie je to uzavreté. Teraz sa dajú získať plusové body, aby sme sa dostali do reprezentácie budúci rok. Kubo to má isté, my musíme zajazdiť medailu alebo tri razy finále. To hovorím za kajakárov, ostatné kategórie sa môžu líšiť. Už sme išli toľko domácich nominácií, že by sa to konečne mohlo poriadne rozhodnúť v olympijský rok a pôjde tam momentálne najlepší pretekár. Každý model dával nejakú logiku. V 2012 išiel Maťo Beňuš s Mišom Martikánom o OH ešte pár týždňov pred Londýnom. Nebolo to o výsledku, ale o tom, kto menej pokazí. Pred Riom to bolo iné a Maťovi Beňušovi sa podarilo zaistiť si účasť ešte na konci predošlej sezóny. To zas môže byť riskantné v tom, že o polroka neskôr nemusí mať super výkonnosť. Verím, že do Tokia pôjde v tom momente najlepší z nás a ukáže vo finále svoju ideálnu jazdu.
