LIPTOVSKÝ PETER. Cestovanie za zárobkom po veľkých mestách ovplyvnilo rodiny murárov aj samotné murárske obce. Veď to, čo sa chlapi naučili vo svete, priniesli si so sebou aj domov. A nebolo to len remeslo, ale aj širší svetonázor.
Drevenice náchylné na požiare zvalili a začali si stavať vlastné múrané domce. Pekne vyzdobené, ako to robili aj na robotách, do štítu pritom nezabudli vpísať aj letopočet, kedy si ich postavili. Majiteľ si neraz pridal aj iniciály svojho mena. Mnoho ich stále stojí a tvár, ktorú dali liptovskí murárski svetobežníci svojim dedinám, si zachovali dodnes.
Pri prechádzke napríklad Hybami, Východnou, Závažnou Porubou, Liptovským Petrom, Jamníkom či Vavrišovom domy starých majstrov hneď ľahko rozlíšiť od ostatných. V Závažnej Porube, rodisku básnika Milana Rúfusa, bola murárčina hlavným a dedičným remeslom, murárske kladivko a kelňu majú dokonca aj v erbe.
Prvý murársky cech vôbec vznikol preto nie náhodou na Liptove, v Bobrovci.
Stavbyvedúci sami chodili verbovať Liptákov
Podkrivánskenu ľudu sa doma v neúrodnom kraji nežilo ľahko. Ľudia sa museli obracať, domy si stavali zväčša sami, preto vedeli pracovať s drevom i kameňom. Získali zručnosť a osvojili si aj skromnosť.
Hlavné mesto monarchie sa začalo vzmáhať od začiatku 19. storočia, nové budovy pribúdali neuveriteľnou rýchlosťou. Práve do týchto podmienok prišli liptovskí murári, najprv pešo, potom železnicou. Ich šikovné ruky rýchlo našli uplatnenie
Stavať Budapešť chodili aj partie z Oravy či Kysúc, ale z liptovských murárov sa vďaka odvedenej práci stala postupne značka.
Pre vrodenú húževnatosť sa uchytili a rýchlo naberali skúsenosti, až sa vypracovali na vyhlásených majstrov. Z veľkých miest, a nebola to iba Budapešť, dokonca chodili poverení ľudia na Liptov a zháňali partie remeselníkov na ďalšie stavby.
Muži boli preč, gazdovali ženy a deti
Život murárskych rodín bol náročný. Živitelia rodín síce mali prácu, ale boli ďaleko od domova a o všetko sa museli postarať ženy, ktoré väčšinu roka žili samy, bez mužov. Vlakové stanice po tom, ako sa rozpustili ľady, zapĺňali odchádzajúci otcovia, synovia a ich lúčiace sa rodiny.
Boľavé rozlúčky sa zachovali vďaka zápisom Jozefa Hlavaja, tiež murára a rodáka z Liptovského Petra. Ťažké boli pre mladomanželov, ale slzy sa neraz skotúľali aj z líc prešedivených chlapov, ktorí od rodiny odchádzali hoci aj dvadsiaty piaty raz. Takto odchádzala z domu aj tretina obyvateľstva hornoliptovských dedín.
Kontroverznú výstavu Ringa Čecha v Mikuláši žiadajú ukončiť Čítajte Muži murári z ťažkej práce často ani necítili, kde im končí ruka a začína sa nástroj. Cesty žien murárov s deťmi v náručí viedli denne na polia, do maštalí, ale aj na cintoríny, kde naveky odpočívali ich najbližší zlomení tvrdou drinou.
Martin Abrahám, farár v Liptovskom Petre napísal: „Drahé postavy z domov odišli, ale domy ostali, stoja, hovoria k nám rečou lásky, ktorá v nich žila. Hovoria aj rečou ľudskej nedokonalosti a pádov, ktoré v nich bývali. Tí, ktorí tu pred nami žili, nič nedostali zadarmo.“
Naučili sa vzájomne si pomáhať
V rokoch 1880 až 1890 bola Budapešť najväčším mestom Uhorska, žilo v nej do 50-tisíc Slovákov. Pre porovnanie v Bratislave žilo 56-tisíc Slovákov a Nemcov.
