Na titulnej strane novín 22. augusta sa ľudia dočítali napríklad o tom, že obyvatelia Pribyliny si v rámci akcie zet postavili kultúrny dom, ktorý bude čoskoro pýchou dediny, alebo že závod Tesla otvoril v Liptovskej Osade novú prevádzku, navijáreň cievok na relé.
Preto v ten deň vyšlo aj druhé vydanie Liptova, mimoriadne vydania na jednej či dvoch novinových stranách vychádzali každý deň aj napriek hrozbám redaktorom zo strany veliteľa sovietskych vojsk v Liptovskom Mikuláši. Prostredníctvom novín komunikovali s verejnosťou hlavne okresný výbor Komunistickej strany Slovenska a rada Okresného národného výboru v Liptovskom Mikuláši.
Informovali o vnútropolitickom dianí a hlavne vyzývali verejnosť na pokoj a zachovanie poriadku.
Prečo plačú deti, rodičia, starci
Ulicami prúdia kolóny áut, ľudia stoja na chodníkoch so smutnými tvárami a otáznikom v očiach. Čo len s nami bude! Pred Gastroglasom v Liptovskom
Mestá si pripomínajú výročie okupácie Čítajte Mikuláši plakal Janko Kráľ. 15-ročný chlapec. Čo plačeš, chlapček? Neviem... Ale je mi strašne!
Na moste do Palúdzky stálo vari 1000 ľudí. Medzi nimi Kováč z Poruby. Prečo plačete?... Viete, nemôžem sa spamätať z toho všetkého. Som starý partizán, ale nejde mi to do hlavy! Bože, prečo nám berú slobodu, za ktorú sme spoločne bok po boku bojovali!
Zásobovali sa potravinami
Proti okupácii sa na stránkach novín verejne postavili zamestnanci kožiarskych závodov, Tesly, športovci, príslušníci Verejnej bezpečnosti. Dovedna 160 závodov, združení, inštitúcií poslalo do redakcie svoje odmietavé stanovisko. Redakcia vyzvala verejnosť, aby do okien vyvesili čierne vlajky ako symbol nesúhlasu.
Našli sme krátku reportáž o vykupovaní obchodov, ktoré v tých dňoch zívali prázdnotou. Ľudia sa báli najhoršieho a zásobovali sa potravinami.
Obyvatelia Liptovského Mikuláša, ľudia dochádzajúci za prácou, turisti podpismi vyjadrovali podporu Dubčekovi. Dva dni od začiatku okupácie bolo 20-tisíc podpisov pod textom: „Mikulášania vyhlasujú! Plne podporujeme Dubčeka, Svobodu, Smrkovského a Černíka, žiadame odchod okupačných jednotiek.
Strach z cudzincov bol všadeprítomný
Redakcia sa 22. augusta na Námestí osloboditeľov pýtala vojakov, kam smerujú so svojou ťažkou technikou. Jeden podporučík takto povedal:
„Nebol som doma už tri a pol roka. Uniformu som nevyzliekol už štyri mesiace, mám vši. Povedali nám, že ideme na ďalšie vojenské cvičenie Dunaj 21,“ potom naštartoval, lebo kolóna vozidiel pred ním sa pohla vpred.
Krátka reportáž opisuje nálady obyvateľstva: „Sedel som v kaviarni Európa. Bolo tam viac Mikulášanov. Debatovali a kritizovali postup okupačných vojsk. A veru, dosť hlasne. Do kaviarne znenazdania prišli dvaja muži. Debata stíchla.
Mimoriadne vydanie Liptova.
Pripomínalo mi to časy, keď sa medzi nami objavovali agent gestapa. Prítomní sa domnievali, že sú to agenti – provokatéri. Preto stíchli. Neskôr však vysvitlo, že šlo o turistov z Čiech.
Na rohu Štúrovej ulice stála skupina ľudí. Všetko z mesta. Medzi nami zastal o chvíľu muž, ktorého nepoznali. Stáli i ďalej, ale zrazu začali debatovať o futbale v Trnave. Počúval som... Muž o chvíľu odišiel. Debata začala znova o tom, že sa už z Moskvy vracajú Svoboda, Dubček, Černík Smrkovský a ďalší. I na týchto dvoch príkladoch vidno, že ľudia sú opatrní a dávajú si pozor na ľudí, ktorých nepoznajú a ktorí by mohli uškodiť našej spoločnej veci.“
Život sa začal normalizovať. Doslovne
Keď Sovieti okupovali Liptovský Mikuláš Čítajte Vo vydaní 12. septembra stále s portrétom Dubčeka a Svobodu na titulnej strane, už našli ľudia viac informácií z bežného života.
Noviny priniesli informáciu o kritike fungovania Miestneho národného výboru v Jakubovanoch, že sa zvyšujú stavy oviec a ošípaných.
Dočítali sa aj o mladíkovi, ktorý v podnapitom stave vyskočil z hotela Smrek, ako Mikulášan Dušan, tiež posilnený alkoholom, ukradol auto a jazdil s ním po Vrbici, až narazil do jedného z domov. Písali o úrode zemiakov, ale aj o tom, že život sa začína normalizovať.
„Prestali sa tvoriť zástupy pred obchodmi, nákupná horúčka ustala. Zásobovanie obyvateľstva potravinovými článkami sa dostáva do normálnych koľají, obyvatelia prestali vyberať úspory v Štátnej sporiteľni. Továrne a závody sa vyrovnávajú s prechodnými nedostatkami a poruchami vo výrobe, ktoré bolo zväčša zavinené odchodom pracovníkov. Na poliach sa tiež usilovne pracuje a začal sa už aj zber zemiakov. Pulz života sa teda dostáva postupne do normálnych koľají. Zásluhu na tom máme všetci.“
