LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Prvé lyže doviezol na Liptov Aurel Stodola. Pred vojnou vznikol v roku 1938 Tatranský lyžiarsky spolok a na Chopku sa uskutočnili aj prvé oficiálne preteky. Víťazmi boli P. Droppa a M. Huťanová. O rok neskôr začala písať svoju históriu jedna z najväčších lyžiarskych súťaží Veľká cena Demänovských jaskýň (VCDJ). Dôležitým posunom lyžovania v Demänovskej doline bolo spojenie severnej a južnej časti Chopka lyžiarskym vlekom. Myšlienku sa podarilo presadiť Alojzovi Lutonskému. V rámci VCDJ sa konali na Chopku aj významné súťaže Európskeho a Svetového pohára, majstrovstvá sveta juniorov či svetové univerziády.
Porubské lyžovanie v zime obhajuje striebro Čítajte V roku 1953 vznikla Telovýchovná jednota Nízke Tatry – Demänovské jaskyne. O dva roky zmenila názov na TJ Dynamo Nízke Tatry a v roku 1964 bola pomenovaná na TJ Jasná. K tomuto obdobiu sa viaže veľa významných predsedov a funkcionárov, ako boli Rozboril, Lutonský, Žuffa, Marga, Kormaňák či Dzúrik. Trénermi bežcov bol L. Hrnčiar, zjazdárov L. Zacharides, I. Benko, V. Rázus, P. Ftorek, M. Medla, M. Iľanovský, J. Dubovský a ďalší.
Po nežnej revolúcii bol prijatý nový názov Združenie športových klubov, kde sú okrem zjazdárov, bežcov a horolezcov aj turisti a rekreačná telesná výchova. Jej predsedom je v súčasnosti Pavol Šiarnik.
Zo zjazdárov Liptov preslávili viacerí reprezentanti, ako M. Cuninková, V. Zajden, H. Droppová, D. Matošová, M. Šebestová, P. Reitmayer, J. Gažík, J. Vach, I. Pacák, M. Hojstričová, Ľ. Milanová, Z. Smerčiaková a ďalší. Väčšina z nich sa spolu s ďalšími úspešnými a známymi osobnosťami, ako sú J. Nahálka, J. Čajka, J. Oberuč, Z. Benková, Tarnóczy, O. Drahovzal, T. Lehotský, J. Mikuláš či M. Berník v piatok 14. septembra stretla v priestoroch TJ Združenia športových klubov pri lodenici.
Jakub Šiarnik chce vrátiť Slovensko do prvej ligy Čítajte Jednou z organizátoriek stretnutia bola víťazka niekoľkých Svetových pohárov veteránov Hana Droppová-Blahu-tová. V súčasnosti pôsobí ako docentka na fakulte telesnej výchovy a športu, kde vychovala niekoľko lyžiarskych reprezentantov aj z Liptova. Jej rukami prešiel napríklad Kupčo, Antoška, Smerčiaková.
Ako reprezentantka ČSSR zvíťazila ako prvá pretekárka z nealpskej krajiny v pretekoch obrovského slalomu v Európskom pohári (EP) v roku 1973 a ako prvá československá pretekárka získala v celkovom hodnotení EP bronzovú medailu v zjazde. V roku 1974 skončila vo finále slalomu SP na 15. priečke. Dva razy bola v príprave na zimné olympijské hry (1972 a 1976). Pre zranenia, slabé podmienky prípravy a vysokú škole ukončila ani nie v 22 rokoch svoju športovú kariéru. Na aktívne lyžovanie nezanevrela. Všetko si vynahrádza v súčasnosti. Získala sedem titulov majstra sveta, dve medaily zo zimných svetových hier veteránov a vo Svetovom pohári veteránov neustále vyhráva medaily vo všetkých troch disciplín.
Okrem jubilea klubu sme si nedávno pripomenuli aj 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy. Ako spomínate na tieto udalosti?
– V auguste 1968 si ma ako žiačku vybral tréner Ladislav Zacharides na sústredenie dospelých lyžiarov do Banskej Štiavnice. Bol Štiavničan, takže sme bývali v ubytovni pri jazere Klinger. Chystali sme sa na rannú rozcvičku, ktosi zapol tranzistor a všetci sme ostali v šoku nad okupáciou. Absolvovali sme dopoludňajší tréning na Počúvadle, ale pred obedom prišiel nákladiak z Mikuláša, ktorý nás mal odviezť domov. Prechádzali sme popri celej ruskej kolóne áut a tankov, ktorá smerovala do Zvolena. V šoku boli aj niektorí ruskí vojaci, ktorí ani nevedeli, že sú na Slovensku. Zbierali sme sa na jedlo pre 10-ročného chlapca, ktorého ruský vojak zobral z poľa, keď prišiel povolávací rozkaz. Do tréningového denníka som si nakreslila motto tohto obdobia: obesenú sliepku na šibenici s poslednými slovami: „...radšej som si život vzala, ako Rusom vajcia dala.“
Mala okupácia nejaký vplyv na váš športový život a lyžiarsku kariéru?
– Veľmi výrazný. Ešte v tom roku emigrovali naše lyžiarske vzory Milka Richvalská, Anka Živcová, Alena Glázrová, reprezentačný tréner žien Zbyňo Móhr, odišlo veľa českých pretekárov. Konsolidačný proces okrem obmedzovania slobody, demokracie, prepúšťania postihol aj systém športovej prí-pravy a zahraničné kontakty. Športy boli rozdelené, najmä z hľadiska prideľovania devízových prísľubov, do štyroch kategórií. Kým bežecké lyžovanie a skoky na lyžiach boli spolu s futbalom a hokejom zaradené do prvej skupiny, zjazdové lyžovanie až do poslednej štvrtej kategórie.
Čo to znamenalo?
– Malá finančná podpora, žiadne devízy na zahraničnú prípravu. Po vzore NDR sa aj v Československu uvažovalo o zrušení zjazdových disciplín, ktoré boli považované za kapitalistický a finančne náročný šport.
V Jasnej bude o necelé tri roky Svetový pohár Čítajte Kde ste sa pripravovali?
– Naším tréningovým centrom na snehu sa stala Zmrzlá dolina vo Vysokých Tatrách. Tam sme chodili aj v lete a na 100-metrovom úseku sme bez vleku šliapali do kopca a jazdili v bránach. A to sme každý deň liezli po reťaziach s lyžami upevnenými na chrbtoch. Nakoniec sme ich nechávali pod skalami, často aj lyžiarky, pokiaľ nám svište nezožrali jazyk topánok. Neskôr sa podmienky trochu vylepšili, ochranári nám povolili postavenie vojenského stanu, kde sme sa skrývali pred častými búrkami. Tréneri dokonca „vytrepali“ malý vlek, aby sme to vydržali. Kondične sme boli výborne pripravení, žiaľ, tá príprava na snehu bola len provizórna.
Napriek týmto podmienkam sa rok po založení Svetového pohára uskutočnil v Tatrách v roku 1969 Svetový pohár, v roku 1970 Majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní, v roku 1974 tu bolo finále Svetového pohára v zjazdovom lyžovaní.
– Československo malo výborných organizátorov a funkcionárov, kvalitný organizačný štáb. Spomeniem Magdu Holú, ktorá vybavila SP v roku 1969, Janka Mráza. Náš technický a organizačný tím pod vedením Martina Kupča doteraz pozývajú na prípravu Svetových pohárov. Mohli sme aj vďaka úspešným MS v klasickom lyžovaní v roku 1970 a finále SP v roku 1974 získať usporiadanie zimných olympijských hier v roku 1984. Miesto nás ich pridelili Sarajevu. Len preto, že profesor Černušák nemohol na základe rozhodnutia predsedu OV ČSSR Antonína Himla podať prihlášku.
Ako je možné, že sa vám zjazdárom podarilo udržať tento krásny šport aj za takých podmienok?
– Mužský tréner pán Vedral mal na ÚV ČSZTV výborného kamaráta, ktorý prideľoval devízové prísľuby, druhý kamarát bol šéfom lyžiarskej firmy Marker v Nemecku Honzo Seidl, tretím bol šéftréner Nemcov pán Kreček. Neoficiálne u nás zriadili Ski-pool. Bola to dohoda o bezplatnom prideľovaní lyží socialistickým krajinám, ktoré nemali lyžiarske firmy. Mali sme pár lyží, a tak sa nám podarilo dosiahnuť pekné výsledky, či už išlo o Pažouta, Sochora, Droppovú, Kuzmanovú a ďalších. Od roku 1976 fungoval systém štátnej podpory športu mládeže. Vznikli športové triedy, tréningové strediská mládeže, strediská vrcholového športu mládeže aj dospelých v školstve, armáde aj polícii. Vtedy dosiahli aj zjazdári vynikajúce výsledky na svetových podujatiach, aj víťazstvá vo SP. Spomeniem aspoň Kuzmanovú, Šoltýsovú, Charvátovú, Jurka, Medzihradské, Milanovú. Ja som vtedy pôsobila ako metodička vrcholového strediska a dievčatám som závidela ich podmienky prípravy.
Charvátová sa ako najvšestrannejšia zjazdárka umiestnila v roku 1986 v celkovom hodnotení na štvrtom mieste. Lucia Medzihradská získala tri medaily na MSJ, mali sme 86 umiestnení do 20. miesta na ZOH, MS, aj v SP.
Ktorému výsledku dávate prívlastok najcennejší?
– Víťazstvo v EP v roku 1975 po dvojtýždňovom pobyte v nemocnici, kde som čakala na operáciu, ale hlavne v roku 1975 pri finále EP v Arose. Na záver sezóny prišiel skoro celý Svetový pohár žien, a tak miesto prvej a druhej skupiny som štartovala až s číslom 86! Dvojnásobná olympijská víťazka Marie-Terez Nadigová bola na 10. mieste, ja som skončila štvrtá! V slalome som bola siedma. Naše výsledky znamenali spoločnú oslavu a večeru so slovenskými a českými emigrantmi. Konečne som spoznala Milku Richvalskú a Mohrovcov.
Žiaľ, doplatili na to aj tréneri, ktorých po sezóne odvolali na základe prenášania valút a kontaktov s emigrantmi z postu reprezentačných trénerov. Kvôli valutám sme sa často nemohli dostať do lyžiarskeho strediska. Raz som v prvom kole Svetového pohára v obrovskom slalome kvôli rozhodcovi obišla poslednú bránu pred cieľom „Rýchlo dajte protest a utekaj na štart,“ rozhodol šéftréner Nemiek. Vybavil to, čakali ma na štarte, ale ja som nemohla povedať trénerovi, že nemáme 100 švajčiarskych frankov na podanie protestu!
Takže aj v minulosti aj v súčasnosti rozhodujú o športovej výkonnosti vo veľkej miere aj sociálno-ekonomické podmienky.
– Rozhodujúcim kritériom popri talente a technike sú podmienky športovej prípravy, systém jej zabezpečenia a kvalitný realizačný tím, ktorý sa stará o lyžiarsky materiál, regeneráciu, fyzioterapiu. Sociálno-psychologická podpora, skúsenosti a zabezpečenie formuje aj psychické sebavedomie športovca. Nadväznosť, odbornosť, podporu musí zabezpečovať určitý systém organizácie a riadenia športovej prípravy. Ten, žiaľ, neexistuje ani v súčasnosti. Športovú prípravu detí zabezpečujú rodičia a na výkonnostnú a vrcholovú úroveň sa môžu dostať len talenty, ktorých rodičia majú dostatok finančných prostriedkov. Pri vrcholových výkonoch už pomáhajú sponzori, športové firmy, poisťovne... Ani Zuzulová, Vlhová, Žampovci či Ledecká by nedosiahli takú úroveň športovej výkonnosti bez podpory a financovania rodičov.
Späť k vám. Kedy a prečo ste skončili s lyžovaním?
– Nemala som ani 22 rokov, keď som požiadala o uvoľnenie z reprezentácie. Nemali sme podmienky, nezbierali sme skúsenosti na ľahších fisových pretekoch, absolvovali sme len pár pretekov Európskeho pohára (zväčša v Tatrách, raz v Rakúsku, raz vo Švajčiarsku), posielali nás bez tréningov na ťažké zjazdy Svetového pohára.
Po odvolaní reprezentačných trénerov prevzal funkciu trénera Šoltýs. Žiaľ, presadil na ZOH len dve pretekárky – Šoltýsovú a Danu Kuzmanovú, ktorá v Innsbrucku skončila dva razy deviata v slalomových disciplínach. Týždeň po ZOH sme ďalšie dve pôvodne nominované na ZOH získali tituly majstra ČSSR v slalomových disciplínach. Tak sme my dve so Soňou Kuzmanovou ukončili športovú kariéru. Soňa by bola vynikajúca slalomárka, ale skončila v 19 rokoch!
To, čo ste nemali možnosť dosiahnuť v čase aktívnej športovej kariéry dosahujete teraz vo veteránskom športe.
– Svetový pohár je nádherná súťaž lyžiarov – fanatikov z celého sveta. Je to, samozrejme, tiež profesionálna súťaž, ktorá vyžaduje kondíciu, techniku, kvalitný lyžiarsky materiál a dostatok financií. My s našimi penziami sme zase len amatéri. Prvé preteky začínajú v Čile, Brazílii, pokračujú aj v USA, Japonsku, Nórsku a podobne. My začíname v Slovinsku, pokračujeme v Rokytnici nad Jizerou, na Štrbskom plese, sem-tam chodíme na preteky do Rakúska. Na najbližší svetový šampionát vo francúzskom Megeve skúsim našporiť. Vlani som šesť štartov premenila na päť triumfov a jedno striebro. Keby som absolvovala ešte aspoň dve-tri kolá, mohla by som uvažovať o glóbuse. Nie je to len o výkone. Je to o emóciách, priateľstvách, motivácii, prežívaní. Chodí s nami aj Kežmarčan Oto Krajňák, vzbudzuje obdiv a jeho vtipy majú stále zmysel. V januári bude mať 94 rokov!
Preto sme vlastne zorganizovali aj toto stretnutie. Je to spomienka nás Liptákov na krásne časy súťaže družstiev, na priateľstvá, prvomájové sprievody v Mikuláši, dobrovoľné brigády, keď sme pristavovali našu chatu na Záhradkach, upravovali turistické chodníky, čistili lyžiarske trate. Spoločne s úctou spomíname na našich trénerov a priateľov uja Benku, Lacka Zacharidesa, Petra Ftorka, Miňka Šľachtu, Janka Droppu a ďalších.
