HYBE. Michal Rajniak je 29-ročný športovec z Hýb. Majster Európy v prekážkových pretekoch Spartan Race z minulého roka sa zameriava práve na preteky tohto typu alebo ďalšie vytrvalostné výzvy či behy.
Predminulý týždeň sa spolu s dvojicou kamarátov vybral do Vysokých Tatier. Nič špeciálne, veď do Tatier chodia v lete tisícky ľudí. Nie však s cieľom zdolať väčšinu štítov vyšších ako 2500 metrov. Inšpirovali ho k tomu filmy o horských prechodoch a podobných výzvach. Rajniak si nevedel predstaviť, že niekedy by mohol čosi podobné uskutočniť aj on.
Na prvej prekážke si zlomil členok, teraz je majstrom Európy Čítajte „Človek musí mať kondíciu a hlavne skúseného partnera. Moji kolegovia z roboty Martin Dlhopolec (Longo) a Peter Vrabec (Čimo) majú skúseností veľa, veď na skialpových lyžiach boli na Mont Blancu,“ rozhovoril sa Michal Rajniak.
„Predstavil som im môj nápad. Hneď povedali, že do toho idú, no neboli si istí, či majú dostačujúcu kondičku. Ja som vedel, že to dajú v pohode. V zime sme chodili spolu na skialp, zapálil si cigaretu a ja som ledva stíhal,“ s úsmevom zahnal obavy.
„Bol som v práci. Keď človek veľa uvažuje, napadnú mu hocijaké hlúposti. Pozeral som na mapu a aj podľa internetových zoznamov som prišiel na to, že v Tatrách je len 26 štítov nad 2500 metrov,“ popísal zárodky nápadu: „Výhodou je, že sú zvyčajne v jednej línii. Dve-tri línie znamenajú, že na konte máte väčšinu vrcholov. Je to zdĺhavé, pretože úseky sú technické a niektoré ísť bez istenia by bolo obrovské riziko.“
Muž so psom
Začali v nedeľu s cieľom dať 14 až 18 najvyšších tatranských štítov. Podvečer vyrazili na Lomnický štít, kde prespali. Ráno si dali kávu a raňajky a z Lomničáku sa vybrali po hrebeni na Pyšný a Malý Pyšný štít. Podľa Rajniaka bola trasa relatívne schodná, nemali kde zablúdiť.
„Horšie to bolo z Malého Pyšného štítu, kde už tak veľa ľudí nechodí. Liezli sme technickým terénom veľmi opatrne, pretože na trase neboli žiadne istiace body a istenia sme si robili sami. Postup bol veľmi zdĺhavý, pretože sme veľakrát len tipovali, ako trasa ide. A to sme ju mali naštudovanú,“ povedal Rajniak.
Po štyroch hodinách boli v polovici trasy medzi Lomničákom a Baraními rohmi. Obávali sa, že takýmto tempom pôjdu z Ľadových štítov s čelovkami. Zrýchľovať nechceli kvôli bezpečnosti. Spišský štít bol šiesty v poradí a Rajniak poznamenal, že keby ich netlačil čas, vybehli by na Baranie rohy. Namiesto toho sa rozhodli zostúpiť nad Téryho chatu a odtiaľ na Zadný Ľadový štít. Hnal ich čas, a tak sa nenaviazali a na Ľadový štít vyšli bez istenia. Rajniak zdôraznil, že hrebeň bol kompaktný a relatívne bezpečný.
„Na kopci sme stretli človeka so psom, ktorý tam bivakoval 12 dní. Bol pozitívne naladený. Hovoril, že má 25 dní dovolenky a potreboval vypnúť a psychicky si oddýchnuť,“ opísal Michal jeden z najpozitívnejších zážitkov tatranského dobrodružstva.
Celkovo za dva a pol dňa v Tatrách
Čistý čas šlapania, lezenia a behania - 24hod
Prejdená vzdialenosť - 37km
Prevýšenie - 4300m+
Prejdených najvyšších štítov na SVK - 17
Spali na zemi
„Nebol čas na prestávky, dali sme pár fotiek a fičali ďalej na Malý Ľadový štít. Bol to náš deviaty a posledný plánovaný štít dňa. Terén bol celkom technický a nebezpečný. V najhoršom úseku sme sa naviazali. Prešli sme do Sedielka a odtiaľ zase hrebeňom po neoznačenej ceste na Širokú vežu, kde sme sa potrápili s lezením a technickým terénom. Zo Širokej veže sme zišli do Priečneho sedla a po turistickej ceste poslednú hodinu išli behom na Zbojnícku chatu, kde sme ukončili deň v čistom čase asi 11 hodín. Za jeden deň sme zvládli deväť štítov,“ ukončil rozprávanie o prvom dni.
Na chate si chalani dali zaslúžené pivo s polievkou a vychutnávali radosť zo sedenia. Chata bola plná, spať sa dalo len na zemi, tak čakali, kým sa vyprázdni.
Zachránili životy
V utorok po raňajkách vyrazili na ďalšie štíty. Po chvíli sa odklonili na neoznačenú cestu do žľabu medzi Kupolou a Východnou Vysokou. Jeden kolega išiel pomalšie, a tak Mišo stihol vybehnúť na Kupolu. Potom prešli popod Východnú Vysokú až na Poľský hrebeň. Odtiaľ Martinovou cestou na Gerlachovský štít.
„Krásna, technická a náročná cesta. Jeden z kolegov sa rozhodol zostúpiť dole na Sliezsky dom a odtiaľ po magistrále po auto. My dvaja sme pokračovali ďalej. Najskôr na Velický štít, pred ktorým sme museli jeden úsek zlaniť. Zlaňovali sme dve partie naraz spolu s Poliakmi. Lano si prehodili cez skalku a ako začali ísť dole, pomaly sa vyťahovalo nahor. Keby sme tam neboli a nezachytili to, pravdepodobne by bol ďalší smrťák. Chlapi vyzerali veľmi dobre, no podcenili maličkosť. Stačilo pretiahnuť lano cez karabínku. Radšej stratiť pár sekúnd,“ skonštatoval Rajniak.
Jakub Šiarnik chce vrátiť Slovensko do prvej ligy Čítajte Najťažšie chvíle
Po „zlaňáku“ zbalili lano a pokračovali bez istenia smerom na Litvorový štít. Od neho začali najvyššie: Malá Litvorová veža – 2547, Veľká Litvorová veža – 2581, Lavínová veža – 2600, Lavínový štít – 2606, Zadný Gerlach – 2616 a Gerlachovský štít – 2654. Pod Zadným Gerlachom sa znova naviazali, keďže cesta nešla po hrebeni. Keď chceli dosiahnuť všetky štíty, museli chodiť a liezť hore dole na štíty.
„Boli sme hladní a nevyspatí. Zbadal som, že Longo je v problémoch, ja som na tom bol podobne. Skúšali sme skaly, aby sa neuvoľnili. Aj keď sme si mysleli, že je to v pohode, skaly napokon padli dole alebo nám ostali v rukách. Boli sme stále stopercentne koncentrovaní, no mentálne sme boli úplne vyčerpaní. Istenie sme dávali aj na takých miestach, kde by nebolo potrebné,“ popísal Rajniak.
Keď išli na Gerlach, prechádzali po platni, ktorá bola nahnutá nad nimi.
„Jednou rukou som sa držal niekde vpredu, zároveň ma ťahal ruksak s lanom a so železom dole. Vtedy som sa bál. Vedel som, že to Longo raz dal, no on je vyšší, ďalej dočiahne. V istej fáze som mal prikrátke ruky, nevedel som nahmatať úchyt a začal som panikáriť. Kričal som Longovi nech mi hodí lano. Potom som si uvedomil, že ho mám ja v ruksaku. Išiel pomaly ku mne, no kým vytiahol nejaké slučky, podarilo sa mi to prejsť. Ešte dlho som to predýchaval, pomaličky mi dochádzalo, čo sa mohlo stať,“ popísal najťažšie momenty viac ako dvojdňového dobrodružstva v Tatrách.
Cestou ešte obehli skupinku ľudí. Po tom, čo im priblížili prejdenú trasu, ich turisti povzbudili. Pri pohľade na obuv sa nezdržali posmeškov. Chalani išli v bežeckých teniskách do hôr.
Vrátiť sa späť
Po Gerlachovskom štíte už mali 15 štítov. Projekt chceli dokončiť úspešne. V ceste im stála Gerlachovská veža a Kotlový štít. Oba s vrcholom nad 2600 metrov.
„Išli sme Gerlachovskú vežu a po vysiľujúcom výstupe a lezení sme zistili, že sme vyšli niekde inde. Nahnevaní sme začali zliezať dole a znova technickým terénom hore na vežu. Tam sme zase zistili, že sme inde. Nešlo nám to do hlavy,“ spomenul si na chvíle rozpakov. „Potom sme zistili, že mapa v aplikácii ukazuje zlú polohu Gerlachovskej veže. Podľa horolezeckej mapy sme boli prvýkrát tam, kde sme mali byť. Druhýkrát sme išli mimo. Odtiaľ sme teda po hrebeni preliezli na Kotlový štít a tým ukončili náš náročný trip. Pravdaže, ešte bolo treba zliezť dole na chodník a odtiaľ na Sliezsky dom, čo už bolo relatívne rýchle. Na Sliezskom dome sme si dali zaslúžené pivko a kávičku na cestu dole. Kolega išiel autom, ale mne to nedalo a k parkovisku som išiel behom,“ zasmial sa Rajniak.
„Celkom reálne je dať všetkých 26 štítov naraz. Podľa mňa by sme museli byť v Tatrách asi päť dní. Teraz sme za dva a pol dňa dali 17 štítov. Na všetky by bolo treba o čosi viacej času. Dúfam, že v budúcnosti sa sem vrátime a dáme to. Základom je chuť, partia a počasie,“ uzavrel Rajniak.
