Alexander Slafkovský hovorí, že hoci sa na Liptove nenarodil a prišiel sem z Prievidze za zamestnaním aj aby sa aspoň čiastočne zbavil prenasledovania zo strany komunistickej strany, na obdobie práce pre Liptovský Mikuláš bude spomínať ako jedno z najlepších a najaktívnejších.
„Verím, že som pre verejnosť niečo urobil, aj keď o niečo ukrátil svoju rodinu. Teraz to dúfam dobehnem a bude mi to prepáčené.“
Porozprávali sme sa s ním o zásadných zmenách v meste za ostatné tri desaťročia, o tom, čo sa podarilo aj nepodarilo.
Spomínate si ešte, ako vzniklo rozhodnutie lekára venovať sa politike namiesto pacientom?
Akoby som si nespomenul. Obsadenie Československa ruskými vojskami v roku 1968 bolo pre mňa životným sklamaním. Mal som vtedy 18 rokov a tá nádej, ktorú sme vtedy prežívali, bola brutálne potlačená. Zostalo to vo mne na zvyšok života. Keď sa v 89 rozbehla Nežná revolúcia, bol som presvedčený o tom, že je potrebné priložiť ruku k dielu, zapojiť sa.
Nikdy vám pôvodná profesia nechýbala?
Vždy, a doteraz sa rád vraciam do lekárskeho prostredia na detské oddelenie. Ale zmena celkového systému fungovania krajiny bola pre mňa možno väčšia výzva ako venovať sa medicíne.
Moje pôvodné rozhodnutie byť lekárom sa odvíjalo aj od toho, že som nechcel spolupracovať s režimom, v ktorom rozhodujú o všetkom komunisti. Chcel som byť lekárom, lebo keď je niekto dobrým lekárom, zostane ním, ľudia si ho vážia, robí si svoju prácu a verejná moc do toho nezasahuje. Takže rozhodnutie odísť z medicíny do politiky nebolo ťažké, pretože bolo treba zasadiť sa o to, aby sa celkový systém zmenil k lepšiemu.
Čo vás presvedčilo uchádzať sa o post primátora mesta prvý raz?
Boli prijaté zákony, ktoré umožňovali demokratické voľby a v demokratickej voľbe človek potreboval podporu verejnosti. Vtedy som bol, dalo by sa povedať, najviditeľnejšia osobnosť hnutia VPN tu v Liptovskom Mikuláši aj na Liptove. Bolo akosi prirodzené, že som sa uchádzal o jednu z volených verejných funkcií, ktorou bol primátorský post. Uvedomoval som si, že to nebude ľahké, ale nebránil som sa tomu. Bol som vnútorne presvedčený, že nájdem v sebe schopnosti a silu to robiť.
Ktorú oblasť ste museli riešiť prioritne, keď ste začínali fungovať ako primátor?
Najväčší problém na začiatku 90. rokov v meste bola najmä skládka komunálneho odpadu pod Veternou Porubou. Vyriešiť ho znamenalo investovať do skládky obrovské množstvo peňazí. Keďže vtedy neboli žiadne európske peniaze ani štátne dotácie, tak sme to museli riešiť z mestských prostriedkov. Ohrozenie Liptovskej Mary zosunutím skládky do potoka a splavením do Mary bola obrovská hrozba. Okrem iného by to na dlhé roky zamedzilo rozvoju turizmu na Liptove. Stálo nás to viac ako 160 miliónov korún, teda viac ako 5,5 milióna eur.
Nebývali sme na Mesiaci, bývali sme v krajine, kde fungoval vodovod, kanalizácia, mestská doprava. Problémov sa aj tak objavilo množstvo, počnúc reštitúciami. Mestský národný výbor sa stal vlastníkom obrovského majetku, ktorý naň presunul štát. Po revolúcii sa ľudia začali k týmto majetkom hlásiť a my sme to museli dať do poriadku.
Okrem iného bolo treba riešiť problém s Rómami. Za socializmu národné výbory s obľubou prideľovali Rómom voľné byty, ktoré štát získal po vojne. V rodinných domoch a bytoch v okolí námestia ich bývalo obrovské množstvo. Pomaly a bez veľkého kriku sme to za tridsať rokov vyriešili k spokojnosti Rómov aj ostatnej verejnosti.
Riadili ste mesto aj v čase, keď peniaze na kľúčové investície nebolo možné získať z eurofondov, ale aj neskôr, keď to možné bolo. Príkladom môže byť aj hlavné námestie, ktoré mesto robilo z vlastných peňazí a robilo ho dlho.
Peňazí, ktoré má dnes k dispozícii samospráva, je oveľa viac ako v v 90. rokoch a začiatkom nového tisícročia. Rozpočet mesta vzrástol skoro dvojnásobne. Príjmy aj možnosti mesta, čo sa týka európskych grantov či štátnych dotácii, sa obrovsky zvýšili. V začiatku to nebolo.
Urobiť kľúčové investície dnes je jednoduchšie. Ale čím skôr sa rozvojové investície urobia, tým je to pre mesto lepšie. Keby sme čakali dodnes napríklad s rekonštrukciou námestia, s vyriešením Rómov na námestí, alebo by sme sa nezaoberali problémom skládky, ako by to ovplyvňovalo život v meste?
Rozhodnutia boli správne, aj keď neboli jednoduché. Ale boli v prospech a rozvoja mesta. Bola to tak trocha daň za to, že sme sa stali krajinou slobodnou, museli sme si niektoré veci vyriešiť sami. Nemohli sme čakať, že to za nás vyrieši niekto mocný z Bratislavy alebo Prahy.
Ako sa tvorilo centrum?
Celková atmosféra v krajine a snaha byť modernejším a lepším mestom viedlo k rozhodnutiu vybudovať pešiu zónu. Pomohlo tomu to, že sa podarilo dokončiť Garbiarsku ulicu, aj keď jej koncept nebol najšťastnejší. Ale predsa to oslobodilo stred mesta od dopravy, aj keď je mesto štvorprúdovkou akoby predelené na dve časti.
