Liptovské dievky na Ondreja varili halušky s papierikmi

Advent sa v mnohých dedinách začínal jarmokom. Pripadá na sviatok svätého Ondreja, preto Ondrejský jarmok patrí medzi najtradičnejšie. Ondrejské jarmoky stále žijú vo viacerých dedinách a mestách.

PRIBYLINA. Atmosféru dedinského jarmoku mohli zažiť cez víkend návštevníci skanzenu v Pribyline.

„V niektorých obciach je tento jarmok tradičný preto, lebo majú kostol vysvätený práve na Ondreja. Robia preto hody alebo jarmoky. Ďalším dôvodom je, že na Ondreja sa začína advent, nový liturgický rok. Ľudia sa pripravovali na Vianoce, potrebovali si nakúpiť,“ vysvetlila Anna Kolkusová z Liptovského múzea, ktoré skanzen spravuje.

Ožila celá dedina, ožil skanzen

Hoci sa viacerí jarmočníci z Ondrejského jarmoku v Pribyline na poslednú chvíľu odhlásili, pretože pochoreli v mrazoch na iných jarmokoch, návštevníci o zážitok ukrátení neboli. Okrem toho, ako upozornila Kolkusová, dedinské jarmoky boli v minulosti skromnejšie ako tie, ktoré dnes poznáme z miest.

Ondrejský jarmok sa v skanzene niesol v duchu pripomienok dedinských zvykov od Ondreja do Vianoc. Drevenice v skanzene ožili tradíciami, deti sa chystali na Mikuláša, ženy párali perie, rozprávali strašidelné príbehy. Dokonca dedinská vedma so zvedavcami liala do vody vosk. Pohanské zvyky neskôr prekryli kresťanské sviatky, mnohé ale pretrvali najmä na vidieku ešte ďalšie storočia.

Stridžie dni, skanzen Pribylina (21 fotografií)

Spávali na chlapských gatiach

Ľudia do 7. storočia praktizovali pohanské rituály, zvyky, obyčaje, ktoré mali napomôcť tomu, aby príchod slnovratu, teda prinavrátenia slnka, prebehol tak, ako má. Ľudia nerozumeli úkazom v prírode, prečo sú dlhé noci a pripisovali to démonom. Verili, že tým, že ich oberajú o svetlo a deň, ich chcú temné sily potrestať.

Proti démonom ľudia bojovali, preto vznikali zvyky, ktoré praktizovali v určité dni. Volali ich stridžie dni. Verili, že počas nich majú démoni najväčšiu silu, a preto sa voči nim bránili.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Najkrajšie výhľady na Liptov. Inšpirujte sa Čítajte

Jeden z prvých stridžích dní pripadá na Ondreja. Ženy nesmeli pracovať, ráno navštevovať susedov či vstúpiť do cudzieho domu. Verili, že by priniesli do domu smolu. Mužov, naopak, vítali. Vôbec pritom neprekážalo, ak boli oblečení iba tak ledabolo, verilo sa, že u návštevy nechajú časť svojej sily.

„Na Ondreja na Liptove dievčatá siali po dvore konope a sťahovali ho mužskými gaťami. Potom si ich dali pod hlavu a o kom sa im snívalo, mal byť ich manžel. Tam, kde bol v dome Ondrej, tam sa zas triasli ploty,“ vysvetlila Kolkusová.

Na Liptove bolo zvykom liať olovo, dávnejšie vosk. Podľa toho, čo sa ulialo, dievčatá zisťovali, aké remeslo bude mať ich budúci muž. Na Ondreja sa varili halušky, do ktorých si dievčatá vkladali mená svojich nápadníkov. Dali ich variť

a ktorá prvá vybehla v hrnci hore, musela ju zvedavá dievčina schytiť do ruky. Rýchlo ju ochladila a prečítala meno.

Svätý Ondrej bol svätec, jeden z prvých hlásateľov kresťanstva. Ukrižovali ho na kríži v tvare písmena x, preto sa s ním stále zobrazuje.

V siedmom storočí vystriedali pohanské zvyky kresťanské sviatky, ktoré už boli oficiálne uzákonené. Do obdobia, ktoré znamenalo prípravu na slnovrat, kresťania vniesli advent, očakávanie narodenia Ježiša. Stridžie dni ale zostali, premenovali sa na dni svätých. Preto máme svätého Ondreja, Katarínu, Barboru, Luciu, Mikuláša. Ľudia ich mali svätiť, nepracovať.

Lucia, zo všetkých najväčšia

Lucia bola vraj najväčšia bosorka zo všetkých bosoriek. Gazdovia v predvečer Lucie natierali cesnakom, kolomažou obruby na dverách maštalí, lebo bosorka dokáže ukradnúť aj kravám mlieko. Ani do lesa neradno na Luciu večer chodiť, lebo tam majú vtedy všetky svoj zraz a môžu vás po lese tak povodiť, že nenájdete cestu von.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: V Trnovci mohli zlodejov oblievať aj pomyjami Čítajte

Na Luciu ženy nesmeli robiť žiadne ženské roboty, lebo im mohli ochorieť ruky a nohy a potom by nemali ako robiť na poli. Tak ženy sedeli doma, čarovali a venovali sa mágii.

Lucie boli dievčatá oblečené do bielej plachty s namúčenými tvárami a chodili po domoch s pierkami a ometali pavučiny. Boli ale aj zlé Lucie, ktoré chodili za tmy a s vápnom alebo kolomažou natierali okná, veraje, robili zle, povylievali, čo sa dalo. Pooblievali aj vedrá na studni.

Ľudia verili, že bosorky preberajú ľudskú podobu. Niektorí zvedaví chlapi chceli vedieť, že ktoré sú to bosorky, tak od Lucie začali strúhať stolček. Nesmeli pritom použiť klinec, pretože kovy odháňali zlé sily. Potom doňho vyrezali otvor a keď išli na Štedrý deň na polnočnú omšu, cez dieru vyzerali strigy.

„Keby sme to urobili dnes, ženy by sa urazili. Vtedy sa ani jedna nie,“ zasmial sa remeselník, ktorý takýto stolček v skanzene vyrobil.

Potom sa na tento sviatok strigy Lucie dal sviatok svätej Lucie.

Pre barborky museli kradnúť

Barborky sa na Liptove netradovali. Tiež sa obliekali ako Lucie, ale boli tichučké, nikdy nikomu nič zlé neurobili. Povymetali pavučinky, a odišli. Chodili skôr na strednom Považí a západnom Slovensku. Na Liptove sa ale lámali konáriky čerešní, ktoré si mladé dievčatá dávali do kvetináča a polievali. Ak im zakvitla do Vianoc, tak sa v budúcom roku vydali. Ale malo to svoje zásady, všetko na to museli ukradnúť.

Dievčina musela ukradnúť kvetináč, u suseda nahrabať hlinu a potom chodiť každý deň večer bez slova do potoka alebo na brod. V ústach vodu doniesla domov, poliala vetvičku a bez slova si ľahla. Ak tak neurobila, vetvička nevykvitla. Čarovať s barborkami, teda čerešňovými vetvičkami, mohli aj vydaté ženy. Ak im vykvitli, značilo to na budúci rok zdravie a šťastie.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Srdce ženy piatich mužov patrilo hradu a kaštieľu Čítajte

Ženičky v jednej z dreveníc skanzenu nachystali čerešňové vetvičky, rozdali ich mladým dievčatám a ženám, a podrobne inštruovali, ako sa k nim majú správať.

Liečili kováči, bačovia aj vedmy

Každá žena na dedine, ktorá mala v dome dievku, chovala husi. Potom v predvianočnom období sa perie z nich páralo a robili sa pre dievku periny

a hlavnice. Nesmelo sa párať v stridžie dni. Ženy sa stretávali počas dlhých večerov. Hovorili o tom, čo zažili, preberali pletky, ale rozprávali aj strašidelné príbehy. Napríklad o svetlonosoch. Boli to chlapci, ktorí zomreli ešte malí a so sviečkami potom chodili okolo močarín a lákali ľudí.

Rozprávali sa príhody o dušiach mŕtvych zememeračov, ktorí zle vymerali pozemky, alebo duchoch gazdov, ktorí uberali brázdy do susedného poľa.

Páračky boli inak veľmi veselé, spievalo sa, tancovalo, zabávalo. Aj trojica páračiek až ožila, keď k nim do prednej izby zavítala spolu so zvedavými návštevníkmi dvojica harmonikárov, Dobákovci z Liptovského Mikuláša. Tí za hudby a spevu prevádzali celý sprievod z domu do domu v pribylinskom skanzene.

Prečítajte si tiež:

Prečítajte si tiež: Horské lúky robia život bohatším Čítajte

Každá dedina mala bylinkárku, ktorá dokázala liečiť, ale aj veštiť. Niekde si ju vážili, usmerňovala ľudí, inde ju nemali radi a bývala opustená na okraji dediny alebo lesa. Ľudia za ňou chodili aj tak potajme, keď sa chceli niečo dozvedieť, alebo boli chorí.

Lekárov na dedinách nebolo, lekárske povinnosti preberali kováči, ktorí sa vyznali v anatómii zvierat, niektorí bačovia boli zdatní v bylinkárstve, no svoje miesto v dedine mala aj vedma. A svoje miesto mala aj vo víkendovom programe v skanzene, usídlila sa v dome, ktorý stál pôvodne v Paludzi a návštevníci sa u nej pýtali na to, čo ich čaká, alebo spolu liali vosk do vody.

Presne na poludnie prišiel medzi deti do skanzenu v Pribyline Mikuláš a na pódiu pred Parížovským kaštieľom vystúpil súbor Salatín s programom o predvianočných zvykoch.

Prečítajte si tiež: