Aj keď o tom Poliaci neradi počúvajú, Tatry patrili do polovice 16. storočia celé Uhorsku. Orava a Spiš v minulosti spolu susedili, hranicu medzi nimi tvorila rieka Čierny Dunajec. Kráľ Belo IV. udelil v roku 1261 liptovským zemanom právo loviť zver až po Dunajec. Poľovať teda mohli na veľkom území, problémom bola bariéra, ktorú Tatry prirodzene tvoria. Zemania však svoje právo využívali a cez horstvo naozaj prechádzali.
Prvá cesta cez Tatry z Liptova do dnešného Poľska prechádzala cez Kamenistú dolinu, Pyšné sedlo a Pyšnú dolinu. Využívali ju práve liptovskí zemania, poľovníci možno po vzore pastierov alebo pytliakov.
Západné, teda Zachodnie Tatry vymysleli ako prví Poliaci Čítajte V neskoršej mape z 18. storočia bola už cesta aj vyznačená. „Liptovskí zemania boli vlastne prví, ktorí z hospodárskych, teda poľovníckych dôvodov, prechádzali z jednej strany Tatier na druhú,“ povedal historik Ivan Mrva.
Cesta cez Kamenistú dolinu mala význam aj preto, lebo v oblasti sa sústreďovalo baníctvo, hoci nebolo obzvlášť výnosné.
„Prvá cesta, aj keď šlo skôr o chodník alebo priechod, existovala už od dávnych dôb,“ zdôraznil historik.
Cesta do soľných banívo Wieliczke
Celé územie Tatier patrilo Uhorsku až do polovice 16. storočia, potom došlo k okupácii Podhalia. V 17. storočí malo Uhorsko iné starosti ako bojovať o Podhalie, ktoré nebolo ekonomicky zaujímavé.
V 18. storočí Poľsko oslabilo, Mária Terézia pod vplyvom svojho syna Jozefa II. a ďalších politických radcov privolila, aby sa monarchia zúčastnila na delení Poľska. Pripadla jej Halič. Uhorskí magnáti sa pôvodne domnievali, že sa Halič stane súčasťou Uhorska, ale vo Viedni rozhodli, že bude patriť Rakúsku.
V Haliči sa nachádzajú pre monarchiu mimoriadne zaujímavé výnosné bane, slávna Wieliczka. Pripojenie Haliče znamenalo zintenzívňovanie obchodných stykov, projektujú a budujú sa cesty.
„Dnes si soľ veľmi nevšímame, ale v tom období to bola veľmi cenná surovina, pretože sa používala oveľa viac na konzervovanie. Každý hospodár potreboval soľ,“ povedal Mrva.
Štát si urobil soľný monopol. Znamenalo to, že nikto ju nesmel doviezť, obchodovať mohol iba štát. Mal na to soľné sklady, soľ distribuoval s prirážkou. Soľ bola vtedy veľmi zaujímavá komodita a štát ju prísne kontroloval.“
„Začalo sa uvažovať, ako z Wieliczky rýchlejšie a efektívnejšie dovážať soľ do Uhorska, konkrétne do Liptovského Hrádku. Vznikli plány cesty dobrej kvality, via comercionale, teda obchodnej cesty. Mala mať svoje parametre, stúpavosť, šírku. Nebol to nejaký horský chodník,“ vysvetlil.
Obchodná cesta mala viesť z Kostoliska, prvej obce v Halíči, ktorá bola cestne prepojená s Wieliczkou cez Dolinu Tomanowu v Poľsku, Tomanovo sedlo, Tomanovu dolinu na slovenskej strane, Tichú dolinu, Liptovskú Kokavu, Dovalovo až do Liptovského Hrádku. V Liptovskom Hrádku sa totiž nachádzal veľký soľný sklad a odtiaľ sa soľ distribuovala na pltiach na celé Považie. Soľný sklad stojí dodnes, podarilo sa ho zrekonštruovať a sídli v ňom Národopisné múzeum.
Hoffmanova mapa z roku 1793 znázorňuje priebeh navrhovanej obchodnej cesty Tichou dolinou. V Liptovskej stolici sa preto zišla osobitná komisia, ktorá prezrela celú trasu cesty. Dalo by sa to prirovnať k dnešnému stavebnému konaniu. (zdroj: Hoffmanova mapa)
Mala to byť plnohodnotná cesta pre vozy
V roku 1793 vznikajú dva plány, ktoré projektujú cestu cez Tatry. Prvý je Hoffmanov plán, vypracoval ho liptovský stoličný zememerač. „Vypracoval úsek cez Tichú a Tomanovu dolinu v mierke 1:5000. Druhý je projekt Ihrackého. Bol to zememerač v Liptovskom Hrádku. Vypracoval mapu, vymeral cestu a zakreslil ju na veľkú mapu s rozmermi približne 150 centimetrov krát meter.“
Hoffmanova mapa znázorňuje priebeh navrhovanej cesty Tichou dolinou. Vedie po ľavej strane Tichého potoka potom zahýba do Tomanovej doliny a Tomanove sedlo vo výške 1683 metrov nad morom, kde prekonáva hrebeň Tatier a prechádza na poľskú stranu.
Odkiaľ je Kriváň rovný? Čítajte Dokonca sa v Liptovskej stolici zišla osobitná komisia, ktorá prezrela celú trasu cesty. Dalo by sa to prirovnať k dnešnému stavebnému konaniu.
V mape nachádzame malé písmenká, ktorými autor označil nebezpečné miesta. Tie sa nachádzajú hlavne v Tomanovej doline.
„Počas obhliadok zistili, že by tam mohli padať kamene, lavíny a cesta môže byť ohrozovaná svahom. V mape autor vyznačil, že obe strany Tichej doliny boli lesnaté, Tomanova dolina bola zase bez lesov a skalistá. Vyznačil preto nebezpečné miesta, kde mohla spadnúť snežná alebo kamenná lavína a ohroziť cestujúceho a náklad.“
Z mapy je ďalej vidieť, že navrhnutá cesta kopíruje terén, stúpa plynulo v serpentínach, počítalo sa dokonca aj so zasekávaním do svahu. Všetko preto, aby mohol aj plne naložený voz prekonať veľké stúpanie.
Plány zastavil Napoleon
Mapa obchodnej cesty cez Tichú a Tomanovu dolinu zaznamenáva aj vlastnícke vzťahy.
Územie patrilo komorskému, teda kráľovskému panstvu, západná časť smerom k Račkovej doline patrila rodine Pongrácovcov zo Svätého Mikuláša. Autor zakreslil priebeh cesty až do Čierneho Dunajca, kde sa mala napojiť na obchodnú cestu z Wieliczky.
Jedinečné arborétum uprostred mesta chradne Čítajte Cesta sa napokon nepostavila. Dôvodom bola vojna s Francúzskom a Napoleonom. Novú cestu cez Tatry mal platiť štát, ale pre prehraté vojny na to už nemal peniaze. Uhorský snem potom rozhodol, že sa budú stavať železnice a nie takéto cesty, železnice boli perspektívnejšie.
V roku 1830 už navrhli a o tri roky neskôr začali stavať železničnú trať Viedeň, Břeclav Olomouc, Bohumín, Wieliczka, aby sa soľ aj iné veci rýchlo prevážali. V roku 1847 trať predĺžili do Krakova.
„Chvalabohu, že sa cesta nepostavila. Vieme, čo by prišlo v dvadsiatom storočí, keby sa to podarilo. Cesta by sa vyasfaltovala a dnes by tadiaľ chodili autá. V doline by sa stratila pekná príroda, v lepšom prípade by bola narušená.“
Liptovský Hrádok ako slovenské Zakopané
O nerealizovaných plánoch dopravného preklenutia Tatier by sa dala napísať hrubá kniha. Tatry boli vždy predmetom nielen prírodovedeckého, ale aj ekonomického a politického záujmu. Pre štúrovcov boli symbolom národnej hrdosti, ale mimoriadne si ich vážili aj Maďari. Až 60 percent maďarských gymnázií chodilo na výlety do Vysokých Tatier, z Budapešti to nemali ďaleko.
Maďari si začali Tatry viac pestovať začiatkom 20. storočia, keď sa rozkmotrili s rakúskou časťou monarchie.
„Uhorské elity si povedali, že nebudú chodiť do rakúskych Álp a tam míňať
Srdce ženy piatich mužov patrilo hradu a kaštieľu Čítajte peniaze, keď majú Tatry. Keď vrcholila kríza dualizmu, tak sa Tatry začali budovať po dopravnej stránke, vznikla pozemná železnica, zubačka, stavali sa hotely. Chodilo sa do Tatier, lebo bolo prejavom maďarskej národnej hrdosti ísť radšej do Tatier, vlastného pohoria, ako do Álp.“
Pohľad sa na Tichú dolinu pred dvesto rokmi neuprel ani zďaleka posledný raz. Jaskyniar Peter Holúbek na doplnenie povedal, že František Havránek, objaviteľ Važeckej jaskyne, nakreslil vizionársku mapu. „Popod Tomanove sedlo nakreslil tunel a Liptovský Hrádok nazval slovenské Zakopané.“
Železničný tunel pod Tatry by sa dal vykopať
Aj v modernej histórii bolo a stále je počuť o plánoch prepojenia. Keď sa Slovensko chcelo uchádzať o organizovanie olympijských hier s poľským Krakovom, nápad opäť ožil.
Nápad ožíva aj dnes, ale nikto nechce chodiť cez Tatry na poľovačky, ani tadiaľ prevážať soľ. Ožíva súvislosti s problematickou dopravou medzi tatranskými strediskami cestovného ruchu. Najväčšie stredisko je poľské Zakopané, lenže na druhej strane Tatier sa nachádza práve Tichá dolina, ktorá okrem toho, že je dlhá, sa turisticky nevyužíva a je prísne chránená.
Preto sa nedávno opäť rozprúdila debata o železničnom prepojení Zakopaného a Štrbského Plesa cez tunel.
V lete zverejnila Gazeta Krakowska informáciu o tom, že tunel popod Tatry by sa dal stavať. Vyplynulo to zo štúdie, ktorú robili Univerzita vedy a techniky AGH a Technická univerzita v Krakove.
„Naša analýza ukázala, že je možné vŕtať tunel so šírkou približne 10 metrov a dĺžkou 10 kilometrov,“ povedal Eduard Preweda z krakovskej Univerzity vedy a techniky.
Výskumníci predpokladali, že sa bude kopať z dvoch strán naraz a stavbári sa stretnú v polovici.
Železnica by bola úzkorozchodná a mohla by spojiť Štrbské Pleso so Zakopaným. Na trase sa počíta so zastávkami v Kuźnici a na Štrbskom Plese. Trasa by mala byť dlhá 23 kilometrov a dostať sa zo Zakopaného na Štrbské Pleso by nemalo trvať dlhšie ako 22 minút.
Piotr Bąk, starosta regiónu, hovorí, že Tatry by mali byť jednou turistickou oblasťou. Dodal, že všetko musí byť starostlivo naplánované a premyslené. Dopravné prepojenie cez Tatry môže byť podľa neho úlohou pre ďalšie generácie. Starosta mesta Zakopané je skôr skeptický a myšlienku označil za neuskutočniteľnú.
(STAN)
Žiarsku dolinu chcú premenovať Čítajte
