Čo je prvá vec, ktorú chcete urobiť na dôchodku? Rituálne pochovať budík, ktorý vás desiatky rokov ťahal z postele do práce? Pobehať si všetkých lekárov, ktorých ste dosiaľ zanedbávali? Vladimír Chrapčiak z Liptovského Mikuláša si vymyslel na slovenského penzistu mimoriadne netradičný plán a dnes má za sebou neuveriteľné dobrodružstvo.
Ako druhý Slovák prešiel jednu z najťažších peších trás sveta Pacifickú hrebeňovku, ktorá sa tiahne z USA z hraníc s Mexikom cez celú Kaliforniu, Oregon a Washington až do Kanady. Meria 4282 kilometrov a prešiel ju za 183 dní. Zaradil sa medzi 6 491 ľudí, ktorí cestu prešli až do konca.

Slováci objavili pacifickú hrebeňovku iba minulý rok, keď ju absolvoval Miloslav Daníšek z Višňového pri Žiline.
V roku 2018 oslavuje polstoročie svojej existencie. Na jeseň sa z nej vrátil Mikulášan Vladimír Chrapčiak. Nedávno sa vrátila aj Adriana Paulovčinová, ktorá hrebeňovku zvládla ako prvá Slovenka.
Test zdatnosti a psychiky
Všade sa hovorí o tom, že podobné dlhé pešie trasy sú pre človeka dvojitou skúškou. Testujú fyzickú zdatnosť aj psychiku. Človek musí vydržať samotu, ťažobu vlastných myšlienok, chuť všetko vzdať a nasadnúť na prvý autobus na letisko, aby znova žil v komforte.
Lipták Vladimír nič z toho nepociťoval. Zrejme aj preto, lebo už má skúsenosti z peších túr, ale hlavne, do Ameriky šiel na výlet a ohromne si ho užíval. Tešil sa z prírody, ktorá sa každý deň menila, keď nevládal, oddýchol si a samota mu starosti na ceste nerobila. Stále niekoho stretával a spoznával. Keď sme sa ho spýtali, či to bola skutočne taká záťaž na psychiku, rozhodne pokrútil hlavou.
Dôvody, pre ktoré sa ľudia vydávajú na pešie túry, sú rôzne. Vladimír šiel na plnohodnotný výlet. Pacifická hrebeňovka má niekoľko prívlastkov naj. Vraj je najťažšia, najnáročnejšia, najdlhšia.
„Všetko ale závisí od uhla pohľadu,“ rozprával Vladimír. Na pochode ho všetci volali jednoducho Vlado.
O Pacifickej hrebeňovke sa prvý raz dozvedel z českého cestovateľského časopisu. Potom neskôr čítal knihu a videl film Divočina. Američanka Cheryl Strayedová, narkomanka s batohom plným problémov a bez akýchkoľvek skúseností, sa podelila o svoje zážitky z pešieho prechodu. Keď vyšiel v roku 2014 film v hlavnej úlohe s Reese Winterspoonovou, popularita Pacifickej hrebeňovky prudko narástla. Aj pre Vlada to bol najsilnejší impulz na to, aby ju prešiel aj on.
„Povedal som si, že keď to zvládla táto žena, musím to zvládnuť aj ja.“
Základ si vytvoril doma, na Liptove
Skúsenosti s turistikou už mal, od malička ho k nej viedol otec, ktorý chodil po horách ešte s legendárnym Milošom Janoškom, potom na liptovskomikulášskom gymnáziu mal šťastie na výborných profesorov Karola Špánika a Igora Benka.

Navštívil Himaláje, Nový Zéland, prešiel aj naj-dlhšiu pešiu túru na Slovensku Cestu hrdinov SNP z Devína na Duklu. Pre porovnanie, meria 770 kilometrov a pacifická hrebeňovka je päťapolkrát dlhšia.
Voľný čas na polročný výlet mal, takže nemusel riešiť problémy so zamestnaním. Najprv si preto pýtal odobrenie od manželky. Potom prišla na rad registrácia. Keď vyšiel film Divočina, enormne narástol záujem verejnosti o pochod. Napríklad v roku 2008 prešlo celú trasu 102 vytrvalcov, rok 2018 je historicky naj-úspešnejší, hrebeňovku dokončilo až 1056 ľudí (údaj zo 4. 12. 2018).
Počet turistov preto regulujú, denne môže na trasu nastúpiť 50 ľudí. Registrácia pre rok 2018 sa začala 1. novembra. Vtedy Vlado už vedel, že najlepší čas na začiatok je v apríli. Turista sa vyhne jarnému snehu na začiatku v pohorí Sierra Nevada a v závere trasy v Kanade. Registrácia cez internet sa Vladovi trocha skomplikovala, a keď sa na druhý deň podarila, celý mesiac apríl bol už obsadený. Termín padol na 18. marca.
„Keď som sa potom na trase rozprával s jedným mladíkom povedal mi, že všetky aprílové termíny sa minuli za 15 minút.“
Nič špeciálne si nekupoval
Zariadil si víza, kúpil letenku a začala sa samotná príprava. Vlado to s ňou nepreháňal. Hovorí o sebe, že je stará škola, poctivo si vytlačil všetky podrobné mapy, z ktorých vznikla asi kilogramová kniha. Ľudia, ktorí sa chystajú na dlhé pochody, zväčša riešia oblečenie a výstroj z ultraľahkých materiálov. Zobral si to, čo bolo doma. Výbavu na turistiku už mal, zbalil si svoj ruksak, spacák, poctivý

igelitový prši-plášť, botasky, vysoké turistické topánky a topánky do vody. Tie využil potom v hoteloch ako papuče. Jediné, čo musel dokupovať, bol bearcanister, teda kontajner na potraviny, do ktorého sa nedostane medveď. V úsekoch, ktoré prechádzajú cez medvedie územia, je predpísanou výbavou.
Do San Diega priletel s dvadsaťkilogramovým batohom a tlačidlovým telefónom, ktorý mu dala manželka, pretože on telefón nevlastní.
„Slovenský telefón v Amerike nefungoval, tak som si musel kúpiť nový, ale predávali už iba smartfóny, zobral som najlacnejší s najmenším kreditom.“ Vďaka nemu potom komunikoval s manželkou, ktorá sledovala zo Slovenska počasie a snehové správy.