LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pavol Kéri bol obyčajný človek, ktorý sa bavil životom. Pred dvanástimi rokmi sa mu pri autonehode zmenil život. Oslepol. Mohol sa uzavrieť do seba a odkázať sa na opateru okolia. Nezastaviteľný, ako ho prezývajú, sa ale rozhodol, že sa postaví na vlastné nohy a začne odznova.
Dnes je pravidelným účastníkom bežeckých pretekov po celom Slovensku. V roku 2018 odbehol sedem polmaratónov a pridal niekoľko ďalších kratších pretekov. Každý deň behá, pláva alebo chodí do posilňovne. V blízkej budúcnosti chce odbehnúť maratón, vystúpiť na známe slovenské kopce a rozdávať pozitívnu energiu.
Aký bol liptovský športový rok 2018? Čítajte Nezastaviteľný Pavol Kéri oslávi 20. januára 43 rokov. Želáme mu všetko najlepšie a veľa šťastných chvíľ v teniskách, pri káve a v kruhu rodiny a priateľov.
Váš športový život sa nezačal až po nehode. Behal Pavol Kéri už na základnej škole?
– Určite áno. Zdravý aktívny pohyb ma chytil niekedy v šiestom ročníku. Chcel som hodiť granátom čo najďalej, aj do piesku som rád skákal. Čo sa týka behu, pamätám si, že som bol najlepší bežec na základnej škole. Išlo mi to. Behal som stredné trate, ktoré mi išli a darilo sa mi aj vyhrávať. Na Strednom odbornom učilišti v Liptovskom Hrádku som tiež patril k najlepším bežcom. Ešte sa mi to podarilo aj na vojenskej základnej službe. Súťaživosť ma vždy lákala.
Čo nasledovalo po škole? Dali ste si od športu pauzu?
– Bolo aj obdobie, kedy bolo toho športu menej. Prišla práca, priateľka a čas som obetoval iným veciam. Nikdy som sa však neflákal. Rád som chodil na bicykel, plávať na Liptovskú Maru alebo mestskú plaváreň. Športu bolo menej, ale stále som sa aktívne hýbal.
Basketbalová ikona Iveta Bielková povedala nie brazílskemu Sao Paulu, no neľutovala Čítajte Potom prišiel zlomový moment vášho života?
– Nie tak celkom. Úraz sa mi stal 12 rokov dozadu. Predtým som chodil rád do práce. Dali sa zarobiť pekné peniaze, robil som aj nadčasy. Vďaka tomu som si začal plniť sny. Kúpil som si lepší bicykel a v 23 rokoch aj moje prvé auto. To je pomaly u chlapca prvá pravá láska. Žil som si bežný život s priateľkou, priateľmi. Taká slovenská klasika, pohoda.
Čo sa vlastne stalo? Je to pre vás ešte stále čerstvé?
– Som od toho odosobnený, veď už dolu Váhom pretieklo veľa vody. Mal som 30 rokov, kúpil som si knihu angličtiny a začal som sa učiť jazyk. Potom som sa nakontaktoval na pani učiteľku, ktorá nás učila slovenský jazyk, no v poslednom ročníku pol roka učila aj angličtinu. Chodil som k nej. Býval som vo Svätom Kríži, ona v Lazisku, takže som sa autom vozil. Následne som spracoval priateľku a v októbri 2006 sme vycestovali do Anglicka. Chlapík cez inzerát nám našiel v Anglicku prácu. Tam sme fungovali.
Jedného dňa som mal dievčatá klasicky odviezť do práce. Lenže bolo treba jazdiť 30 kilometrov po dievčatá, nazad a ešte 50 kilometrov do roboty. Bolo to ráno o pol štvrtej, pršalo. Viem len z toho, čo mi povedali a bolo v policajnej správe, že som dostal mikro-spánok, vybočil som z cesty. Iba priateľka, ktorá sedela vzadu, povedala: Kde to ideš? Zišiel som z cesty a myslím si stále, že som nabúral do zábradlia na moste. Zábradlie prerazilo čelné sklo a mne rovno do hlavy. Priamo na mieste som prišiel o ľavé oko, v pravom oku sa pretrhol očný nerv. V lícnych častiach mám titanové platničky.
