„Veď tu si už niet kam sadnúť,“ ozývalo sa zo zadnej časti veľkej prednáškovej miestnosti v priestoroch Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. O prírode veselo i vážne prišiel porozprávať známy vedec a popularizátor prírody Miroslav Saniga.
„Teším sa, že v roku 2019 sme sa stretli kvôli prírode a môžeme sa o nej porozprávať Kedysi to nebolo potrebné, pretože sme v nej trávili viac času. Treba sa o nej rozprávať. Deti dnes poznajú všetky značky mobilov, ale keď im zaspievam zvuk kukučky, tak deti z Bratislavy nevedeli, čo počujú. Netreba sa za to hanbiť, veď oni to nemali odkiaľ počuť,“ pripomenul Saniga.
Z vlastných skúseností povedal, že kedysi bolo prírody v živote človeka viac. „Dnes si ideme všetko vydláždiť dlažbou, asfalt si dávame aj okolo domu, lebo čo keď budem mať zašpinenú topánku. Ale ako potom bude dýchať zem?“
Prednášková miestnosť v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši doslova praskala vo švíkoch. (zdroj: Ľubica Stančíková)Miroslav Saniga žije v Liptovských Revúcach a napísal desiatky kníh o prírode, svojich veselých zážitkoch, príhodách, ale aj úvahách. V roku 2017 ho nominovali na ocenenie Krištáľové krídlo. Keby sme ku každému človeku mali priradiť dvojča, to Sanigovo by dozaista pochádzalo z vtáčej ríše. Vďaka nemu sa dostal vo väčšieho povedomia mimoriadne vzácny murárik červenokrídly. Nazýva ho nebeským anjelikom s karmínovými krídlami.
Žiarska alebo Smrečianska dolina? Úrady rozhodli Čítajte Na Slovensku hniezdi iba niekoľko desiatok párov a akoby zázrakom sú jedným z miest jeho výskytu skaly nad Liptovskými Revúcami. Kto si koho vybrali pre celoživotnú lásku? Možno to bolo vzájomné, lebo jeden mal šťastie na jedinečného vtáčika, druhý na jedinečného človeka.
Zo srdca mu ho nevybili
„Keď som bol malý chlapec, o murárikovi v našej dedine nikto nevedel. Hrali sme hokej na Troch kráľov 1971, bola streda, prišli sme zo školy. A zrazu sme videli vtáka na múre domu, ako sa škrabe hore. Mal som šesť rokov, ani starší chlapci ho nepoznali. Spytovali sme sa rodičov, učiteľov, nevedeli. Vtedy ma tento vtáčik odniesol úplne do neba. Každý, kto zistí, ako funguje v prírode, je ním ohúrený.“
Červenokrídly zázrak si kreslil do školských zošitov aj kníh, učitelia sa na neho neraz hnevali. Keď bol piatak, slaninou z desiaty nakreslil na tabuľu veľkého murárika. Mal možno tri krát meter a pol.
„Neuvedomil som si, že keď slaninou nakreslím na tabuľu murárika, vodou ho neumyjem. Zhodou okolností bola vtedy na našej škole inšpekcia a riaditeľ chodil po triedach a ukazoval, ako je všetko krásne urobené. Vošiel k nám a na tabuli bola
Videl som mesačnú krajinu. Keď storočnú lavínu nahlásil, nechceli mu veriť Čítajte mazanica zo slaniny. Na druhý deň nemusel vyšetrovať, kto nakreslil murárika. Rovno si ma zavolal. Nie do riaditeľne, ale do telocvične. Tam ma zmlátil lanom. Napísal mi do žiackej knižky poznámku a doma bola ďalšia látanica. Ale keď máte niečo v srdci, tak vám to nikto nevybije, ako mne murárika.“
Murárika poznali hlavne starí ľudia. „Moja totka, ktorá by dnes mala 117 rokov, mi povedala, ako jej murárik vletel na Štedrý deň do kuchyne.“
Saniga vraví, že najviac ho poznali Terchovčania. Keď sa gazdovia zo Štefanovej vracali z kostola v Terchovej domov, predtým sa pre lepšiu chuť do obeda nabudili dvoma či troma pivami. V Tiesňavách, v úzkom kaňone, museli ísť na malú potrebu. Zakaždým im tam nad hlavami lietali murárikv.
„Muráriky živú v skúpych skalách. Nemôže tam byť hotel, nemôžeme tam pustiť davy ľudí. Murárik je málo plachý, znesie prítomnosť ľudí, ale nesmieme mu jeho prostredie narušiť.“
Zbytočný strach z užitočného
Voči zvieratám máme podľa jeho slov často zbytočné predsudky a nevnímame pritom ich význam a pomoc človeku. „Viete, koľko bolo kedysi vrabcov? Keď som v Ružomberku na stanici, je mi za nimi smutno. Bol to bežný vtáčik v každom gazdovskom dvore, dnes je vzácny. To isté aj lastovičky, pre gazdu to bolo požehnanie, pred-zvesť prírastku. Keď dnes vidíme lastovičky, nechceme mať zašpinené okná a zbavujeme sa ich.“
Zbytočne sa bojíme napríklad sov. „Poviem vám, čo bolo v dedine. Všetky tetky, ktoré chodili do kostola, hovorili, že sovy sú strigy. Posolstvom chorého a mŕtveho. Pritom je to radosť. Sovy sú ohromne užitočné, vychytajú veľmi veľa myší, v lese ju nikdy nenahradíme. Keby sme v lese, kde sú premnožené myši, nastavali pasce a chodili ich vymieňať, zbláznili by sme sa z toho, skončili by sme na psychiatrii a aj tak by sme tú sovu nenahradili.“
Zvierací mediátor
Saniga vďaka svojim skúsenostiam funguje ako zvieracia poradňa a zásahovka. Neraz zachraňoval kúpeľných hostí v Korytnici pred pomýlenými hlucháňmi, vyťahoval aj netopiera z kuracieho vývaru alebo fénoval vykúpanú sovu.
Ak mu niekto zatelefonuje, že má na balkóne sokola myšiara, odkáže, aby sa z toho ľudia tešili. „Buďte šťastní, nechajte si ho a radujte sa z neho. Každý deň budete mať reality šou a vždy bude iná, oveľa lepšia ako program v televízii.“
Odkiaľ je Kriváň rovný? Čítajte Často sa ho ľudia pýtajú, ako sa správať, keď stretnú medveďa. „Každý medveď je iný. Treba si dávať pozor, aby sme ho nevyrušili, nestretli ho zoči-voči. Ak sa medveď nebude cítiť ohrozený, tak odíde. Utečie aj od koristi, utečie aj s mladými. Keď ho prekvapíme, on to nevyhodnotí, že Miro Saniga je dobrý a chce si ma len odfotiť. Vyhodnotí to ako ohrozenie a zaútočí.“
Veselé príhody sa lepia na tetušky
Príhody o stretnutiach s medveďmi, keď sa nás priamo netýkajú, sú vždy pútavé. Saniga ich má veľa najmä z oblasti Starých Hôr. Miestni vravia už aj tak, že na každého Starohorčana pripadá jeden medveď.
„S medveďmi sú aj veselé príbehy. Tie sa, čo je zvláštne, nestávajú chlapom, ale tetuškám. Možno preto, lebo tetušky sú gazdiné a medvede maškrtné.“
Autobus do Banskej Bystice zo Starých Hôr ide okolo piatej. Teta z osady šla čakať na zastávku, potrebovala ísť k lekárovi na odber krvi. Nuž a ako to už býva, starí ľudia chodia radšej skôr, pozhovárajú sa s niekým, kto je na zastávke, pomodlia sa.
„Tetka šla, bolo prítmie a zbadala, že v čakárni niekto sedí. Potešila sa, že vidí nejakú dušu a aspoň nebude sama. Tak si prisadla. „Dobré ráno moja, daj sa mi trocha ďalej,“ povedala a pobúchala medveďa. Medveď bol dobrý, nezaútočil. Zobral sa a odišiel. Teta utekala domov tak, že barly nechala na zastávke.“
