ČIERNY VÁH. Železné kríže zafarbené machom sa pomaly nakláňajú k zemi. Aj nápisy, slovenské, maďarské aj nemecké miznú vďaka neutíchajúcemu apetítu hrdze.
Pokoj jej prachu. Tak je napísané na viacerých krížoch malého cintorína, ktorý je nemou kronikou bohatého aj keď ťažkého života v lesníckej osade Čierny Váh.
Všetko je otázkou zvyku
Pred polstoročím tu žilo približne 130 ľudí, dnes ich je tam niečo málo vyše tridsať. Je to zvláštne, ale Čierny Váh nie je mŕtvym miestom, vďačí za to minulosti a duchu miesta vklineného do hustého lesa. Osada je živá práve pre pokoj, ktorý tu je. A má šťastie na nadšených ľudí, ktorí tu pracujú, žijú a sťahovať sa bližšie k civilizácii neplánujú. Patrí do katastra obce Východná, najbližšie je to odtiaľto do Kráľovej Lehoty, asi trinásť kilometrov.
Elektráreň dokáže výkonom nahradiť takmer celú vážsku kaskádu Čítajte „Žije sa nám tu výborne,“ usmieva sa mladý lesník Michal Ondrejkov, technik pestovnej činnosti na Lesnej správe Čierny Váh. Hovorí, že susedov majú hlavne dvojnohých. Lesníci bývajú v bytovkách konča dolnej priehrady prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh. Ani o tých štvornohých susedov tu nie je núdza.
Založili si občianske združenie
„Všetko je to otázka zvyku, my sme si tu zvykli. Potraviny chodíme kupovať raz do týždňa, máme tu aj internet, i keď poslabší, ale sme radi aj za to.“
