Kroky väčšiny Mikulášanov, ktorým sa pokazili obľúbené topánky a pred smetným košom im ešte chceli dať šancu, mieria do opravy obuvi. Vstup sa dlhé roky nemenil. Tmavá a trocha klaustrofobická chodba viedla popri bábkovej sále liptovskomikulášskeho kulturáku.
Staré dvere a nad nimi jednoduchý nápis Oprava obuvi. Nechýbal ani povestný zvonček, ktorý ohlásil príchod ďalšieho zákazníka. Teraz je vchod vľúdnejší a ľudia zablúdiť nemôžu. Sami sme sa presvedčili, že ich nie je málo.
Prevádzka je najdlhšie fungujúca v meste a Jana Celengová, jej majiteľka a remeselníčka v jednom, vedie svoju dielničku už tridsať rokov.
Ako obuvníčka pracujete 43 rokov, na budúci rok vás čaká zaslúžený dôchodok, ako si spomínate na svoje remeselnícke začiatky?
V priestoroch Domu kultúry, ktoré sme dostali od mesta Liptovský Mikuláš, sídlime už od roku 1992. Pôvodne som sa vyučila ako opravárka televízorov. K oprave obuvi som sa dostala postupne ako samouk. Navštevovala som rôzne kurzy v Ružomberku, ktoré som potrebovala k remeslu. S opravou obuvi som začala v roku 1976 u Kráľov vo Fatrane. Išlo o podnik, ktorý zastrešoval okrem obuvníctva aj krajčírstvo, kožušníctvo, brašnárov, pančuchárov, plachtárov, ktorí vyrábali lodné plachty. Fatran neskôr presunuli na miesto bývalého Domu služieb, dnešný
Ako sa žije v Čiernom Váhu, osade vklinenej do hustého lesa Čítajte OC Central. Boli sme kolektív deviatich mužov a mňa jedinej ženy.
Jediná žena v mužskom kolektíve. Ako vás kolegovia brali?
Musím povedať, že som si s nimi veľmi dobre rozu-mela. Najprv som pracovala ako šička, a postupne robila to, čo aj ostatní chlapi, čistila topánky, balila obuv do obchodu. Mojím kolegom bol dokonca aj náš známy slovenský herec Adam Matejka.
Aký bol Adam Matejka?
Musím povedať, že bol výborný kolega, skrátka samý vtip, veľmi sympatický človek. Chodili za ním aj kolegovia z filmu, Michal Dočolomanský, Jožko Kroner, Zuzka Kronerová. Vačšinou boli ubytovaní v hoteli Európa.
