Kto je vlastne Ľuboš Maliňák?
Vyštudoval telovýchovu v Prešove. Momentálne okrem bodyfitnesu učí v Centre voľného času v L. Mikuláši. Najskôr pričuchol k basketbalu, kde to tiež dosiahol veľmi vysoko. Ako študent telesnej výchovy a športu začal intenzívnejšie navštevovať posilňovňu.Potom ako sa priženil do L. Mikuláša, navštívil Ľubomíra Hečka a po mesačnom testovaní svojho tela si spolu povedali: „Ideme do toho.“ Pred 9 mesiacmi sa jemu a jeho manželke narodil syn Gregor.
So zlatou medailou na krku sa minulý týždeň vrátil Ľuboš Maliňák. Získal ju na prestížnych Majstrovstvách Európy v bodyfitnese v rumunskom Brašove, na ktorých sa mu stala nepríjemná vec. Najskôr bol po chybe počítača až na štvrtom mieste, no po proteste a dodatočnom prekontrolovaní rozhodcovských štítkov bezkonkurenčne triumfoval. Okrem získania titulu ME, sa stal aj majstrom Slovenska v kondičnej kulturistike a medzinárodným majstrom Rakúska v bodyfitnese, kde ako víťaz mal česť a stretol sa pri rozhovore medzi štyrmi očami s ikonou kulturistiky Roonym Coolemanom.
Kedy ste sa rozhodli, že sa budete venovať bodyfitnesu?
Ako študent telovýchovy som sa dostal do posilňovne, čo bol dobrý základ aj pre ostatné športy. Aj keď na internáte bola strava veľmi biedna, tak po tom, ako som začal pravidelnejšie posilňovať, videl som sám na sebe, že moje telo sa menilo. Mal som vypracované telo, ale chudé a šľachovité bez hmoty. Keď som skončil školu, išiel som na vojnu. Tam už som mal dobré podmienky. Strava bola vynikajúca, chlapci v kuchyni videli, že cvičím, tak mi dávali lepšiu stravu a nabral som svalovú hmotu. Ako telocvikárovi mi šéf telovýchovy na útvare, umožnil navštevovať dôstojnícku posilňovňu. Tam som urobil prvý veľký pokrok. Išiel som sa pozrieť na jednu súťaž a rozhodol som sa, že aj ja chcem pretekať. Po tom ako ma začal trénovať Ľubo Hečko, som sa do roka zúčastnil prvej súťaže kondičných kulturistov. Vyhral som ju a vyhral som aj kategóriu fitnes a stal som sa absolútnym víťazom.
Venovali ste sa aj iným športom?
Už od detských čias som hrával za Svidník basketbal. Ako junior som hrával aj za mužov 3. ligu. Mal som ponuku hrať za Technickú univerzitu v Košiciach, ale podmienkou bolo aby som študoval niečo, čo ma nebaví. Chcel som študovať humanitné smery a keď som im povedal nie, tak stratili záujem. Voľakedy som mal nad posteľou desať plagátov Michaela Jordana. Bohužiaľ, klub vo Svidníku kvôli finančným problémom zanikol. Dnes mám na basketbal už len pekné spomienky.
Pred deviatimi mesiacmi sa vám narodil syn Gregor, príprava musela byť o to náročnejšia...
To aj bola! Atmosféra doma sa úplne zmenila. Syn v noci plače a pred súťažou sú najtvrdšie tréningy - dvojfázové. Bol som často nevyspatý. Okrem toho musím chodiť do práce. Počas predsúťažnej diéty je strava dobrá, ale jednotvárna: ryža, kuracie prsia, vločky, vaječné bielka. Telu jednoducho chýbajú tuky. Prekážali mi aj banálne veci, ako napríklad zvuk žmýkajúcej práčky. Bolo to náročné hlavne psychicky. Dieťatko je však prvoradé.
Aké boli vaše pocity po prvom vyhlásení výsledkov?
Po súťaži sme odišli z pódia a ihneď som prijímal gratulácie. Tréner mi povedal, že na 99,5 percenta by som mal zvíťaziť. Začal som tomu veriť už aj ja. Po vyhlásení štvrtého miesta som ostal ako obarený. Stuhol som. Nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať. Prežil som to, cítil som však krivdu.
Keď sa to obrátilo na pravú mieru, čo vám blyslo v hlave ako prvé?
Asi po pol hodine prišiel za mnou organizátor do šatne. Povedal mi: „Rýchlo, rýchlo, obleč sa, všetko to bolo zle, bude nové vyhlasovanie výsledkov!“ Obliekol som si plavky, zobral som pohár a diplom za štvrté miesto. Zistil som, že z desiatich rozhodcov ma ôsmi dali na prvé a dvaja na druhé miesto, vtedy na mňa doľahli emócie a rozplakal som sa. Po upokojení som si vychutnal nové vyhlasovanie výsledkov so slovenskou hymnou a vlajkou nad hlavou. Splnil sa mi sen stáť na prvom stupienku a počuť národnú hymnu.
Čo váš čaká v najbližšej dobe?
Sú to už tie príjemnejšie veci, ako sú rozhovory pre médiá a konečne sa budem môcť najesť. Mám plnú skriňu čokoládových dobrôt, čiže cítim ako telo nasáva tuky a sladkú chuť. Konečne si tiež môžem vyložiť nohy!
* * *
Ľuboš Maliňák by chcel toto víťazstvo venovať svojmu otcovi ktorý náhle pred pol rokom umrel, bol by naňho určite hrdý. Svojej mame a bratovi. Samozrejme, malému synčekovi Gregorovi a manželke, bez ktorej by určite takýto úspech nedosiahol. Bola veľmi trpezlivá a vo všetkom ho podporovala.
Poďakovať by sa chcel svojmu trénerovi Ľubovi Hečkovi, bez ktorého by to takisto nešlo a sparingpartnerovi Paľovi.
Z ničoho maximum
Je nutné podotknúť, že Luboš Maliňák dosiahol tento úspech bez akejkoľvek pomoci sponzora, jednoducho žiadneho nemá! Podarilo sa mu to aj vďaka obetavej manželke, pretože všetky nemalé náklady financoval z rodinného rozpočtu. Možno by majstrovi Európy mohlo pomôcť aj mesto. „Budem veľmi vďačný za akúkoľvek pomoc. Nemusí byť len finančná. Pomohlo by aj mäso, či vajíčka. Ďakujem.“ Luboš Maliňák plánuje napísať knihu, v ktorej konečne odhalí pravú tvár financovania slovenského športu.
