LIPTOV. Kroje z Revúckej doliny, z trojice rázovitých ružomberských dedín Liptovská Osada, Liptovské Revúce a Liptovská Lúžna, sú rozpoznateľné na pohľad.
Farebné, vyšívané a vďaka odľahlosti mimoriadne zachované vo svojej pôvodnej podobe.
Vedia to aj priekupníci. Navštevujú rázovité dediny so silnou folklórnou tradíciou a dom po dome pýtajú od domácich kroje, krojové súčiastky. Za pár eur kúpia staré košele, kabátiky, oplecká či ľanové plátna.
Inzertné portály aj sociálne siete sú plné ponúk pôvodných krojov. Ceny zväčša nezverejňujú, no ak predsa len áno, zatočí sa z nich hlava.
Cena kompletného kroja sa pohybuje rádovo v stovkách eur. Sukňa z Liptovských Sliačov aj za 70 eur, vyšívaný važecký lajblík za stovku. Telefónne čísla sa väčšinou opakujú.
Kroje kúpi obec
Staré, ešte poctivo ručne vyrobené kroje, najmä ak sú dobre zachované, bohato zdobené či vyšívané, sú mimoriadne hodnotné. Nemáme na mysli peniaze.
V Liptovských Revúcach si uvedomujú, ako ľahko a nezvrátiteľne prichádzajú o dôležité kultúrne dedičstvo. Obec preto pravidelne, aj cez rozhlas, vyzýva Revúčanov, aby kroje nepredávali.
„Prosíme našich obyvateľov, aby nepredávali mimo našej obce kroje, súčasti krojov a plátno. Je to dedičstvo po našich starých rodičoch. Priekupníci a obchodníci krojov chodia do našej obce, len z dôvodu, že sa u nás vždy nájdu obyvatelia, ktorí im niečo predajú,“ vyzýva starostka Liptovských Revúc Jana Šimová.
Od ľudí, ktorí chcú kroje predať, ich obec rada vykúpi, aby ich mohla zachovať vo vlastnej zbierke.
Potrebujú ich aj školáci
Vchod do miestnej základnej školy zdobí práve liptovskorevúcky kroj, venujú sa zachovávaniu miestnych tradícií a folklóru, preto by sa aj školáci potešili krojovým darom.
Súvisiaci článok Liptáci v lete otvoria prvú via ferratu Čítajte Vďaka tomu si budú môcť pre žiakov dorobiť chýbajúce časti krojov. Nemajú oplecká, z veľkých vedia spraviť detské.
„Deti ich nosia pravidelne, niet školského vystúpenia bez revúckeho kroja. V krojoch si robíme bursu, besiedky pre rodičov aj rozlúčku so školským rokom,“ opísala Dana Fričová, riaditeľka Základnej školy v Lipovských Revúcach, ktorá robí spolu s tímom pedagógov kus roboty pre udržiavanie revúckych tradícií vrátane krojov. A práve deti sú ich vďačnými nositeľmi.
Aktivita obce by mohla byť vzorom
Liptovská etnologička Iveta Zuskinová chváli prístup Liptovských Revúc.
„Môžu byť príkladom pre ostatné obce v Liptove. Dôležité je, aby si každá dedina dokázala uchrániť a uchovať svoje kultúrne dedičstvo. Ľudia v regióne tým, že sa zbavujú krojov, nenávratne strácajú veľké hodnoty.“
Nielen dediny z Revúckej doliny sú vďačným cieľom obchodníkov s krojmi. Záujem je aj o kroje z Liptovských Sliačov, hornoliptovského Važca, Hýb, Východnej.
Prekresľujú a zachovávajú tak staré kroje
Našťastie, v Liptovských Revúcach sú stále šikovné a zručné ženy, ktoré zachovávajú kroje tak, že obkresľujú vzory a strihy zo starých krojov a tvoria ich nanovo. Preto je dôležité, aby kroje v dedinách zostávali. Rozprávali sme sa s pani Macíkovou, ktorá ich vyrába podľa starých predlôh.
Súvisiaci článok Ratoval medveďa zaseknutého v okne aj netopiere z nedeľnej polievky Čítajte „Je to nezaplatená robota. Jedna pani z Liptovských Revúc dokázala vyšiť oplecko za pár dní. Neviem si to predstaviť, je to veľmi náročná robota. Ja si po troch až štyroch hodinách necítim ruku – a to nehovorím o chrbtici.“
Oplecká vyšíva ručne aj strojovo, keď ich robí ručne po večeroch, trvá jej to aj mesiac. Vzory si poctivo prekresľuje zo starých krojov, všetko, čo nájde, si aj fotí.
Modrotlačové látky si dáva vyrábať, problém je s hrubými stuhami, tie sa už nevyrábajú. Aj ona krúti hlavou nad priekupníkmi, ktorí chodia po dedinách. „Potom sa súčiastky, ktoré u nás nakúpia, predávajú na internete za nehorázne ceny a často aj pomiešané dediny.“
O staré kroje je záujem, ľudia ich chcú kúpiť
Kšeftovanie s krojmi vníma aj Miroslava Palanová, riaditeľka Liptovského kultúrneho strediska a umelecká vedúca Folklórneho súboru Váh.
„Nedá sa zakázať ľuďom predávať kroje. Skutočne sa stal z toho veľký biznis. Sledujeme rôzne krojové bazáre a ceny sú nehorázne. Nie som si istá, či sa to v tomto štádiu, keď je aj dopyt zo strany záujemcov a obchod rozbehnutý, dá ešte zvrátiť.“
Pokiaľ však niekto doma má staré kroje a chce, aby sa ich hodnota rozvíjala ďalej, môže ich posunúť folklórnym kolektívom v regióne.
„Vedia s nimi narábať a poslúžia pre ne ako výborný vzorový pramenný materiál, podľa ktorého si vedia urobiť správne repliky, prípadne tie zachovalé sa možno ešte dajú aj používať.“
Drevenice po tritisíc korún
Zuskinová poukázala na to, že bolo obdobie, keď si ľudia v dedinách pod vplyvom rôznych socialistických a moderných teórii v duchu vyrovnania sa dediny s mestom prestali vážiť predmety, ktoré vyhotovili a užívali predchádzajúce generácie.
Súvisiaci článok Predchodcom dnešnej cesty cez Donovaly bol obávaný Veľký Šturec Čítajte „Všetko staré bolo symbolom chudoby a nedostatku. Ľudia sa zbavovali dreveníc. Pamätám si, ako sa okolo roku 1970 opustené drevenice vo Veľkom a Malom Borovom predávali za 3000 korún.“
Rôzni špekulanti a obchodníci zarábajú na dedičstve generácií. Nejde pritom len o kroje, aj keď o ne je v súčasnosti najväčší záujem.
„Po časoch, keď sa chodilo do dedín vykupovať kolovrátky, maľované truhly, zrkadlá, šifoniere a šuplódkasne, prišiel čas aj na kroje. V súčasnosti je in etnoštýl, vzácne je ľanové plátno, modrotlač, súkno, kožušiny z oviec. V súčasnosti už takmer nikto netká plátno z ľanu, nerobí súkno z ovčej vlny. Dnešní potomkovia generácií predávajú vzácne výšivky, čipky a ani si neuvedomujú, že sú to jedinečné pamiatky na ich predkov.“
Autentické kroje sa dnes nahradiť nedajú
Do Liptovských Revúc chodia pravidelne kupci, od starých ľudí pýtajú kroje. Modrotlačovú zásteru vyplatia piatimi eurami, vyšívané oplecko približne za tridsať eur, celý kroj za stovku. Zakrátko sa tie isté kroje objavia na internete s niekoľkonásobne vyššou cenou.
„Prídu k nám na úrad so žiadosťou, aby sme im vyhlásili oznam, že vykupujú. Premýšľali sme, že im to odmietneme vyhlásiť. Čo máme ale robiť? Mávajú živnostenským oprávnením. Nemôžeme povedať, že jedného obchodníka v dedine vyhlásime a druhého nie. Sú to kupci, vedia sa oháňať. Musíme im to vyhlásiť,“ opísala.
Preto vždy po ohlásení kupcov zaznie z rozhlasu prosba obce k ľuďom, aby sa nezbavovali starých krojov a uchovali ich doma v dedine, pretože sú nenahraditeľné.
„Napríklad taká modrotlačová zástera, ktorá je súčasťou nášho kroja. Dnes sa dá vyrobiť kópia, ale pôvodné zástery sú odlišné z lícovej a rubovej strany, to sa nahradiť nedá.“
