LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pôvodne sa chcel Miroslav Nemec, liptovský historik, venovať čarodejníckym procesom na Liptove. Našťastie ich nebolo mnoho, no do rúk sa mu pri tom dostali súdne písomnosti a odvtedy sa témy nepustil. Historici sa v minulosti téme kriminality venovali skôr na úrovni kuriozít, Nemec ju spracoval komplexne s tým, ako k zločinom došlo, akým spôsobom boli vynášané rozsudky a ako súd trestal previnilcov.
Knihu Od zločinu k trestu, ktorá mapuje vývoj stoličného súdnictva na Liptove v 18. storočí, po siedmich rokoch práce uviedol do života.
Aj keď nie je kriminalita, zločiny a tresty štandardnou témou kníh, je prítomná v každom období a všade. Súčasťou knihy je aj menný a miestny register, v ktorom sa spomína väčšina liptovských obcí. Či sa nám to dnes páči alebo nie, ani jedna z nich nie je bez viny.

Kde sídlil liptovský stoličný súd?
Kým sa Liptovský Mikuláš ustálil ako sídlo Liptovskej stolice, tak z konca 17. a začiatku 18. storočia vieme, že sedria, čiže stoličný súd, zasadala najmä v Nemeckej Ľupči, kde bol kamenný mestský dom, radnica. Stojí dodnes, je to sivomodrá budova oproti kultúrnemu domu na námestí. V dvadsiatych rokoch ju kúpil Gejza Elbert a zriadil si tam obchod. Nápisy z tých čias sú zreteľné aj teraz.
V Liptovskom Mikuláši sídlil súd v budove, v ktorej sa dnes nachádza Múzeum Janka Kráľa.
Boli súdy v 18. storočí spravodlivé?
Je to špekulatívne, ale ak by ste čítali spisy, mali by ste pocit, že áno. Procesy pôsobia dojmom veľkej profesionálnosti. Zhromažďovalo sa počas nich množstvo dôkazov, svedectiev. Niekedy to boli desiatky svedkov, ktorí vypovedali. V prípade vrážd bývala vykonaná aj súdna obhliadka alebo pitva. Aj v prípade napadnutí vykonal stoličný lekár obhliadku, o ktorej musel podať správu. Tú nemohol napísať hocikto. Vieme napríklad, že ak bol autorom takejto správy len felčiar, nebola považovaná za dôkaz.
Teda človek, ktorého neusvedčovali priame dôkazy, nebol odsúdený. To znamená, že ak súd nenašiel svedka, ktorý by priamo dosvedčil vinu obžalovaného, prípadne ak sa vyšetrovaný sám nepriznal, nemuseli ho odsúdiť.
Najhrozivejšie, azda okrem smrti, bolo mučenie.

Mučenie sa spravidla využívalo, aspoň v tých procesoch, ktoré som ja skúmal, len v prípadoch, keď sa už človek priznal. Mučili ho preto, aby získali ďalšie informácie, ktoré možno nechcel prezradiť. Napríklad mená komplicov. Myslím, že som sa v rámci liptovského stoličného súdu v 18. storočí nestretol s prípadom, v ktorom by sa použilo mučenie na vynútenie samotného priznania. Samozrejme, k tomu mohlo dochádzať v iných obdobiach alebo regiónoch.