Budúcnosť mládežníckeho hokeja je po prestupe do vyšších tried nejasná Čítajte LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Po úspešnom absolvovaní jarnej sezóny 2018, kedy získal manželský pár dokopy 17 cenných kovov korunovaných bronzovými medailami z majstrovstiev Európy, sa začala šesťmesačná objemová príprava.
Palovičovci sa rozhodli urobiť ďalší progres a svoje úspechy v novej súťažnej sezóne 2019 zopakovať. Napriek okolnostiam, ktoré takmer spôsobili koniec ich spoločnej športovej kariéry, sa im napokon podarilo dosiahnuť úspech, ktorý ich dostal do povedomia na kulturistickej pôde nielen v rámci Slovenska, ale v celosvetovom meradle.
Získali 59 medailí v jednom roku a Boris sa stal celkovým víťazom svetového rankingu za rok 2019 vo federácii IFBB.
Keby zostal doma, do rána mohol zomrieť
Súťažná sezóna 2019 sa mala pre Palovičovcov pôvodne začať prvou európskou súťažou, ktorej termín bol stanovený v apríli. Hlavným cieľom boli majstrovstvá Európy, ktoré sa mali konať začiatkom mája. Boris sa rozhodol začať s diétou už v októbri 2018 a prípravu naplánoval na 20 týždňov.
Po šiestich týždňoch prípravy sa však objavili prvé komplikácie. Začiatkom decembra sa u Borisa prejavili vážne zdravotné problémy,
Bolesti brucha sprevádzané hnačkou a zvracaním zo začiatku naznačovali, že ide len o otravu žalúdka, bolesť sa však stupňovala a Boris na naliehanie svojej manželky v neskorých večerných hodinách odišiel do nemocnice, kde sa dozvedel šokujúcu správu – keby ostal doma, mohol do rána zomrieť. Vyšetrenie krvi ukázalo, že ide o akútny zápal pankreasu – ochorenie, ktoré by v prípade chronického štádia znamenalo nielen definitívny koniec kariéry, ale aj doživotné komplikácie a obmedzenia v oblastiach bežného života.
Najväčšou hrozbou u tohto ochorenia je, že v prípade zanedbania liečby môže zápal ohroziť aj ďalšie orgány a následkom môže byť aj smrť.
Zo dňa na deň sa stal iným človekom
Boris strávil týždeň v nemocnici na infúziách, nesmel jesť ani piť. Odporučenie lekárov bolo jednoznačné – okamžité skončenie s vrcholovým športom.
„Myšlienka, že by som sa mal vzdať niečoho, čo po mojej rodine v mojom živote znamená najviac, ma zasiahla natoľko, že som sa doslova zo dňa na deň stal iným človekom. Pocity hnevu, zúfalstva a strachu sa vo mne striedali celé dni a noci, začal som nenávidieť všetkých okolo seba a nedokázal som to v sebe udržať. Časté výbuchy hnevu a agresivita spôsobili, že sa mi začalo rozpadať manželstvo a takmer som prišiel aj o rodinu. To som ale netušil, že najtvrdšia rana ešte len príde.“ povedal Boris.
Pár týždňov po návrate z nemocnice počas vianočných sviatkov, keď už manželstvo Palovičovcov bolo takmer na spadnutie, Borisov otec nečakane zomrel.
„Uvedomil som si, že som sa dostal na samé dno, videl som jediné východisko – prekonať strach a napriek veľkému riziku znovu začať s vrcholovým športom, ale nebolo to jednoduché. Zdravotné problémy ma pripravili o čas, ktorý bol pre mňa k tomu, aby som mohol pomýšľať na úspech v tomto športe, kľúčový. Navyše v asociácii so mnou ako s reprezentantom vzhľadom na okolnosti už vôbec nepočítali a moja účasť na majstrovstvách Európy bola definitívne pochovaná. Poslali ma do šrotu. K tomu, aby som to celé prekonal, som potreboval viac než len cieľ, musel som nájsť nejakú veľkú výzvu, všetko zvládnuť a dokázať tak predovšetkým sám sebe, že toto nieje koniec.“
Vznikol tak úplne nový plán a päť týždňov po otcovej smrti sa Boris so svojou manželkou Marianou vydal na cestu do ďalekej Kolumbie, aby absolvovali svoju prvú súťaž na americkej pôde a začali tak najúspešnejší rok vo svojej doterajšej športovej kariére. Netušili však že ďalšie problémy na nich ešte len čakajú.
Náročná cesta do Kolumbie s rozprávkovým koncom
Priemerný čas na predsúťažnú prípravu sa u väčšiny pretekárov pohybuje v rozmedzí 12 – 15 týždňov. Palovičovcom do odchodu zostávalo päť. Mariana sa pripravovala podľa plánu, takže mala už 10 týždňov za sebou, ale Boris kvôli mesačnej pauze musel začínať odznova.
„Nepoznal som nikoho, kto by sa na súťaž dokázal pripraviť za tak krátky čas. Nechcel som ísť do Kolumbie len kvôli účasti, chcel som tam ísť bojovať o víťazstvo, ale každý, s kým som sa o tom bavil, mi povedal, že to nestihnem. Pokiaľ som chcel uspieť, musel som dokázať nemožné. Možno to bol v tom čase ten správny impulz, ktorý som potreboval. Trénoval som dvakrát toľko ako predtým a jedol dvakrát menej, vôbec som netušil, ako to celé dopadne. Za posledných dvadsať rokov som nikdy nemal prestávku v tréningu viac ako týždeň
