LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Ivan Stodola ju pred takmer sto rokmi označil za „Popelušku.“ Pretože bola zakrytá akýmsi tajomnom, netrpezlivo očakáva tú chvíľu, keď svoje tisícročiami nahromadené skvosty ukáže milovníkom krásy a prírody.
Prosiecku dolinu opísal Stodola ako divú. Kvačianskej dal prívlastok romantická, Bobroveckú dolinu pred sto rokmi označil ako pošmúrnu. Smrečskú so svojimi alpinistickými vychádzkami na Veľký Vrch či Plačlivo opísal ako hustými lesmi zarastenú. Svätojánska bola široká, Iľanovskej dal prívlastok milá dolina. A Demänovskú označil za bralnatú.
Ivan Stodola, významný slovenský dramatik a lekár ju miloval natoľko, že práve v Demänovskej doline, na salaši na Podrohu nad Lúčkami, sa odohráva príbeh jednej z najznámejších slovenských divadelných hier Bačova žena.
Stodola bol jednou z osobností, ktoré pred sto rokmi publikovali svoj pohľad na Demänovskú dolinu v časopise Prúdy v roku 1923.
Bolo to dva roky po objavení Demänovskej jaskyne slobody a v čase, keď bolo v doline viac valachov ako turistov a uvažovalo sa o tom, ako dolinu sprístupniť cestovnému ruchu. No urobiť to citlivo.
Ako vyzerala dolina pred sto rokmi
Široké údolie pri Lúčkach bolo porastené mladým lesom, sprevádzané hučiacim potokom sa náhle rozbiehalo do šírky na trávnatých pastvinách, na ktorých Lúčanka prijíma zľava potok Priečno.
Predchodcom dnešnej cesty cez Donovaly bol obávaný Veľký Šturec Čítajte „Na severnej strane je v hustom smrekovom lese vo výške 1113 metrov položené jazero chránené vysokou morénou, z ktorej je prekrásny pohľad na všetky horské kotliny pri prameňoch Demänovky, odrážajúce sa v temno- zelenej hladine jazera. Pri tomto jedinečnom pohľade v Nižných Tatrách mala by byť postavená aspoň prostá turistická chata. Značená cesta na Ďumbier vedie susedným údolím Lúčanky, a preto je toto prekrásne zákutie turistom skoro neznáme,“ takto opísal Demänovskú dolinu František Vitásek pred sto rokmi v časopise Prúdy.
Vitásek bol geograf a Demänovskú dolinu výborne poznal, pretože v rokoch 1919 až 1922 skúmal jej jaskyne.
