
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V žiackych kategóriách Michaela Kucháriková kľakala do blokov na 60 či 150 metrov. Potom behávala stovku, dvestovku i „štvrťku“ a ako juniorka skočila na majstrovstvách Slovenska bronzová na 200 m. Už pár sezón je táto 27-ročná Mikulášanka ako ryba vo vode azda na všetkých vytrvalostných behoch mimo dráhy – cestných, lesných či krosových. Zvedaví sme boli, ako všestranná atlétka sama znáša súčasnú pretekársku výluku.
Zastavil sa aj športový život, ako to vnímate?
Práve teraz som si urobila radosť, zjedla som obrovskú čokoládu, čo by som si počas súťažnej sezóny určite nedopriala (smiech). Naďalej pravidelne behám, ale chýba mi konfrontácia so súperkami, po zime som sa už tešila na prvé preteky. Priznám sa, z toho je mi smutno, lenže nenariekam, súčasnú vážnu situáciu beriem ako fakt a plne si uvedomujem, že nad všetkým stojí zdravie. Preto rešpektujem všetky nariadenia a snažím sa byť disciplinovaná. Dôležité je, že sám si človek môže vybehnúť do prí-rody. A tých možností v našom regióne je neúrekom.
V tomto smere sú asi bežci v obrovskej výhode pred kolektívnymi športmi...
Veru, keďže skupinové tréningy nie sú dovolené. Ja som za posledný mesiac ukrojila azda toľko ´kilákov´ ako nikdy. Bolo to niečo tesne pod tristo. Keď sa spustí sezóna, určite budem dobre pripravená.
Kde a kedy beháte?
Päť-šesťkrát do týždňa, najčastejšie ráno alebo potom večer. Chodím na Háj Nicovô, ale keď mám v pláne rýchlostné veci, vyberiem sa na cyklochodník. Na atletickú dráhu sa teraz človek nemôže dostať.
Zdá sa, že ani motiváciu nestrácate...
Nie. Sama sa motivujem pred každým tréningom.
A čo koronavírus a vaše zamestnanie?

Keďže pracujem v cestovnom ruchu, epidémia sa ma dotkla. Teraz som bola v režime home office a najbližšie asi príde čerpanie dovolenky. Uvidíme, čo bude ďalej, nedovolím si nič predpovedať. Keďže takmer celý čas trávim doma, situácia ma núti aj niečo si prečítať, čo zase beriem ako pozitívum. Nové vedomosti človeka posúvajú.