VYŠNÁ BOCA. Ťažba zlata, striebra a železa urobila v minulosti z Bocianskej doliny bohatú oblasť. Tamojšie ženy mali vraj tak jemné požiadavky, že mikulášski obchodníci im ťažko vedeli vyhovieť, keď žiadali aj od nulky jemnejšiu múku.
Tak opisuje Zabudnuté krásy Liptova Podtatranský kraj z roku 1935.
Útlm ťažby zobral ľuďom zdroj príjmu a v drsnej krajine im nezostalo nič. Len strmé kopce a chlad. Zemiakové polia namiesto záhrady a júlové mrazy namiesto teplého slnka. Doteraz sa vraví, že ak chcete Bocanov trocha poštekliť, treba sa ich spýtať, či už požali úrodu. Vraj ani vrabcov tam nieto, lebo nemajú čo jesť.
Začiatkom 20. storočia ich bieda pritlačila k tomu, aby popredali staré banícke uniformy, ornamenty a pásy. Keď sa ženil bocký mládenec, vyzdobil sa zlatými medailami, ktoré symbolizovali blahobyt baníckeho remesla.
Cez pravý prales
Cesta na južnú stranu Nízkych Tatier existovala vždy. Je dokonca pravdepodobné, že keď Jánošíka zlapali v Klenovci, na Liptov do väzenia a k súdu ho viedli práve cez Čertovicu.
Aké boli plány s Demänovskou dolinou pred sto rokmi Čítajte Aj Matej Bel pri opisovaní Liptovskej stolice v roku 1735 túto ju spomínal ako cestu do Zvolenskej stolice. Doplnil, že bolo treba "prekonať strmú a zráznu cestu". Až tak sa mohli ľudia dostať z Boce do dedinky Mýto.
Ťažko ju ale nazvať plnohodnotnou cestou, ako si predstavujeme dnes. Boli to skôr cestičky pre konské záprahy. Neskôr cesta viedla z Kráľovej Lehoty po Vyšnú Bocu, aj tá bola v zlom stave.
Úradné noviny župy podtatranskej z roku 1926 opisovali úsek župnej cesty z Malužinej po Bocu ako dezolátnu, cesta nemala kamenný podklad. Opraviť ju mali veľkými kameňmi a štrkom. Medzi Hornou Bocou a Čertovicou má cesta veľké stúpanie a na premávku ťažšími povozmi bola v tom období nespôsobilá.
