Hrať futbal vedia aj ženy Čítajte RUŽOMBEROK. S 18-ročnou Ninou Lackovou sme hovorili o jej oboch koníčkoch – strážení futbalových noriem a hráčskej dráhe.
Čo momentálne u vás prevažuje, status futbalistky či rozhodkyne?
Zatiaľ som predovšetkým brankárka, no rovnako ma baví rozhodovanie, takže chcem aj v ňom pokračovať a posúvať sa ďalej.
Ako ste svoju mladosť spojili práve s futbalom? Nelákal vás iný, skôr dievčenský šport?
Mala som desať, keď som v Černovej začala chodiť na basketbal. Keď tamojší krúžok zrušili, prešla som do Ružomberka, lenže tréner uprednostňoval svoje dievčatá, tak ma to prestalo baviť. Práve v tom čase Peter Dubovec rozbiehal dievčenský futbal na Základnej škole Klačno, čo ma oslovilo. Asi rok som sa venovala aj stolnému tenisu a sedem rokov tancovala v detskom folklórnom súbore Liptáčik. Keďže v tom čase bolo toho na mňa dosť, musela som si vybrať čo ďalej. Rodičia boli za tanec, no mňa oveľa viac ťahal futbal. Som im vďačná, že rešpektovali moju voľbu.
Najprv sa pri vašom mene sem-tam objavovali aj strelecké zápisy, no už dlhšie stojíte medzi žrďami, čo bolo za takouto zmenou?
Od začiatku som hrávala, no raz vznikla taká situácia, že nemal kto chytať. Ja som zdvihla ruku a už druhú sezónu je moje miesto v bráne.
Neťahalo vás to vrátiť sa do poľa?
Uvedomila som si, že ´báb´ je dosť a aj lepších futbalistiek než som ja. Nuž a takto bola šanca pravidelne chytať. Možno to nie je až také zážitkové, lenže chytil ma aj tento post a myslím si, že na ňom som pre družstvo prospešnejšia.
Prišiel aj ďalší krok, prihláška na kurz rozhodcu, aké pohnútky vás k tomu viedli?
Nakopli ma problémy s kolenami a obavy, či nebudem musieť s aktívnym futbalom skončiť. Takto som sa ´zichrovala´ pri ňom zostať. Kolená ma dlhšie
