Ružomberok – Vďaka nemu Ružomberok za 47 minút viedol 3:0 nad bratislavským Interom. A potom to už bola iba domáca exibícia, ktorá si neraz tikala i s pravou futbalovou parádou. Už dávno ružomberský divák nedal svoje dlane toľkokrát do pohybu, ako počas tohto stretnutia. Veru, o skandovaný potlesk tentoraz nebola núdza. Laurinc svojim „veľkým dielom“ napodobnil Dušana Tittela (súčasného generálneho sekretára SFZ), ktorý (tiež ako stopér) v jeseni 1995 v drese Slovana tri „kúsky“ nasúkal v Košiciach 1. FC, keď Bratislavčania vyhrali 5:2. „Myslím si, že sme podali veľmi kvalitný výkon,“ skonštatoval po víťazstve 6:0 Laurinc, ktorý dovtedy mal na svojom konte šesť zásahov „do čierneho“ v našej najvyššej súťaži. „Po dlhej zlej sérii, sme sa chytili v Trenčíne a tým pádom sa z našej hry vytratil kŕč. Prišlo dôležité povzbudenie.“
Podaril sa vám už niekedy, vrátane mládežníckych kategórií, takýto strelecký koncert?
- To nie. Jeden gól v zápase, to bolo moje maximum. A nie často. Od malička som mal vo svojej „náplni“ predovšetkým obranné povinnosti. Či to bolo na pravej, ľavej strane obrany, v jej strede alebo i na poste defenzívneho záložníka. Vždy mi prischla tá „čierna“ robota. Mojou úlohou odjakživa bolo gólom zabraňovať. Futbal je kolektívny šport. Niekto má za úlohu góly dávať, iný zase súperovi nedovoliť skórovať.
Pamätáte sa ešte na svoj posledný gól, pred týmto hetrikom?
- Bolo to ešte v predchádzajúcej sezóne za trénera Jozefa Vukušiča. Prehrali sme v Banskej Bystrici 2:4 a ja som skóroval hlavou, po rohovom kope. Zhruba podobne, ako proti Interu.
Čo vám mysľou preblesklo po nechytateľnej hlavičke, ktorá v 13. min. skončila v interistickej sieti?
- V prvom momente som sa chcel rozbehnúť k tribúne a pozdraviť svoju rodinu. Mal som tam mať manželku i synčeka. Prvé, čo ma napadlo, že tento gól venujem im. Až neskôr som si uvedomil, že moji najbližší v hľadisku chýbajú. Bol som z toho sklamaný, ale sám som manželke navrhol, aby prišli až po zápase. Malý bol totiž trochu nachladnutý. Škoda ale, že nevideli toto nie každodenné futbalové predstavenie.
Poďme k prvému gólu.
- Išlo o skvele kopnutý rohový kop, o čo sa zaslúžil Marek Sapara. Mne už nezostávalo nič iné, len nastaviť hlavu. Trošku som bol bránený, lenže Marek ma super našiel.
Potom prišli ďalšie dva góly s Laurincovým podpisom. Ako ste to vnímali?
- To už bola eufória. Pre mňa, ako obrancu, niečo nezvyčajne a asi ani neopakovateľné. Bol som veľmi šťastný, že mi všetko vyšlo.
Médiá priniesli správu, že ste svoj hetrik trošku pripísali i zmrazeniu v kryokomore u doktora Cabana v Kremničke. Čo vy na to?
- Je to novinka, ktorú som sa rozhodol vyskúšať. Sám som bol veľmi zvedavý, čo to prinesie. Myslím si, že ma zmrazenie pozitívne ovplyvnilo. Keď človek vydrží tri minúty pri teplote mínus 120 – 130 stupňov Celzia, tak sa stáva odolnejší. Predovšetkým psychicky. Ja som zatiaľ absolvoval päť takýchto kúr. Hovorí sa, že by ich malo byť aspoň desať za sebou. Cítim, že to zrýchľuje proces regenerácie.
Na sklonku jari ste dosiahli životný hetrik, ale určite súhlasíte, že nebudete mať za sebou najvydarenejší futbalový polrok. Máme tu na mysli vaše výpadky, kvôli verdiktom disciplinárnej komisie. Súhlasíte s tým?
- Áno, mám za sebou asi najťažšie obdobie vo svojej hráčskej kariére. Vkuse som stál päť zápasov. Po ôsmich žltých kartách, prišla stopka na dve stretnutia. Potom som sa dopustil zbytočnej „somariny“, keď som v stretnutí so Žilinou trošku urazil rozhodcov. A nasledoval trojzápasový nepodmienečný trest. Veľmi ma to mrzí. Nič iné mi nezostáva, len do budúcna sa z tohto poučiť a nič podobné nezopakovať.“
Autor: foto: -jd-