Ružomberok – Pripomeňme, že vo finále jeho zverenkyne zostali na štíte obhajcu zlatu Delty I.C.P. Košice. Skončilo sa to tesne 2:3, keď oba tímy stopercentne využili domáce prostredie.
Pán Kováčik, pamätáte si, kedy ste v rozbehnutej sezóne, prevzali družstvo po Stanislavovi Onuškovi?
- Áno, bolo to 29. októbra 2004.
Môžete sa stručne pozrieť na to vašu ružomberskú epizódu?
- Prišiel som s predsavzatím pomôcť tamojšiemu „basketu“. Myslím si, že po mojom nástupe, sme sa vydali na progresívnu cestu. Zároveň sa družstvo začalo i personálne prebudovávať. Najprv to boli odchody Savičovej a Peričovej. Trošku nás zaskočila strata Peričovej a na ňu sme aj doplatili v Európskom pohári FIBA. Táto hráčka družstvo opustila v čase, keď sa začala chytať a bola dôležitým ohnivkom pod košom. Ako prvá potom prišla bulharská pivotka Borukovová. Ak sa dobre pamätám, bolo to 14. decembra. Ďalšie doplnenie kádra nastalo až vo februári, keď do Ružomberka zavítali dve Američanky. Najprv Moorová a po nej Watsonová. Po takýchto zmenách v tíme sme sa k mnohým, už nacvičeným veciam, museli vracať. Tiež bolo nutné prispôsobiť herný systém kvalitám a prednostiam zaoceánskych hráčok. Krátkosť času však hrala proti nám. Myslím si, že najmä po Novom roku sme odohrali niekoľko veľmi kvalitných zápasov. Musím ale priznať, že vyskytli sa i také, keď náš výkon v niektorých fázach nespĺňal moje predstavy.
Bolo pre vás veľkým hendikepom, že ste družstvo prevzali už v rozbehnutej sezóne a nemohli ste si ho pripraviť na vlastný obraz?
- Hovoriť o hendikepe, to je silné pomenovanie. Určite to však poznačilo moju prácu. Len čo som prišiel, tak sa očakávalo, že ďalej pôjdeme v Európskom pohári. Potom tu bolo strašné chcenie vyhrávať nad Deltou. Išlo o dosť hektické obdobie. Postupne išlo družstvo kvalitatívne hore, všetko však nemohlo prísť naraz. Napokon sme sa dostali až na úroveň Delty. To považujem za naše najväčšie pozitívum.
Od začiatku sezóny žiadna iná úloha pred dievčatami nestála, len majstrovský titul. Prečo sa, podľa vás, tento zámer nesplnil? Čo asi najviac zavážilo?
- Vo finálovom play-off sme odohrali tri veľmi dobré zápasy. Tie znesú aj najprísnejšie kritériá. Problémy sme ale mali v ostatných dvoch stretnutiach. Najmä v tom poslednom, rozhodujúcom, keď nám „odišli“ posily, ktoré mali práve v kritických chvíľach družstvo podržať. Kto videl hrať tri dni predtým doma Watsonovú a Moorovú, v Košiciach asi neveril vlastným očiam. V žiadnom prípade nechcem vinu zvaľovať len na tieto dve hráčky, ale práve ony boli pre mňa obrovským sklamaním. Najväčším, počas môjho pôsobenia v Ružomberku. Posledných pätnásť minút posledného finálového zápasu sme preto odtiahli prakticky bez nich.
Neboli americké hráčky už mysľou skôr doma, keď na druhý deň leteli za oceán?
- To je akademická otázka. Nevylučujem, mohlo to mať a asi aj malo svoj vplyv. Mňa však škrie to, že bez ohľadu na návrat domov, mali to byť také osobnosti družstva, ktoré potiahnú aj celý tím, keď sa mu nedarí. A nie tiež podľahnúť akejsi sebaľútosti. Z toho potom sa vykľuli rôzne taktické anomálie. Napríklad také, že naša hráčka nedala spod koša jasnú tutovku a následne zbytočne zafaulovala. To sa aj niekoľkokrát zopakovalo. Takto sme nadobudli jedenásť faulov, ktoré som ako tréner nevedel pochopiť.
Keď ale porovnávame hráčske potenciály Ružomberka Delty, asi ste neťahali za kratší koniec povrazu. Čo vy na to?
- Určite nie. Ja som tu už pred vyvrcholením ligy vyhlásil, že úradujúcemu majstrovi určite budeme minimálne vyrovnaným súperom. Na jazyk sa tlačí otázka, či tie posily, ktoré boli naozaj kvalitné a mal som z ich príchodu veľkú radosť, neboli v Ružomberku príliš krátko na to, aby sme mohli maximálne využiť ich prednosti. Napríklad Watsonová mala po príchode najprv značné problémy s adaptáciou na nové prostredie vo všeobecnosti. Prvý raz zavítala do Európy, a tak si to žiadalo nejaký čas, kým si zvykne. Prvý mesiac si neraz i poplakala. Dokonca som je dal i kľúče od haly a šatne, aby mala akýsi pocit domova. Za ten krátky čas u nás stihla odohrať len trinásť zápasov a Moorová o dva viac. Určite aj táto skutočnosť sa podpísala pod ich herné výkyvy vo finále.
