LIPTOV. Nedá sa povedať, že by nejaký kút Slovenska bol krajší ako ostatné. Každý ukrýva múdrosti generácií, životné príbehy, jedinečné chute, zvyky, farby, melódie. Aby sa ale ukázali pred svetom a nepohltil ich moderný životný štýl, potrebujú zanietených ľudí, ktorí ich zapíšu, zaznamenajú a podelia sa o ne. Inak by sa stratili.
Liptov také šťastie má. Vďaka takmer polstoročie trvajúcej práci Ivety Zuskinovej, ktorá dopodrobna mapuje život starých Liptákov, vieme a budeme vedieť, ako chutí meteník, ako sa paličkovali čipky, ako ľudia v domoch kúrili, delili sa o izby.
O všetkom neúnavne píše pôsobivé monografie, ktoré by nemali chýbať v liptovských rodinných knižniciach.
Ale nielen to. Iveta Zuskinová mapovala dediny predtým, ako ich navždy zaliala Liptovská Mara, a stála pri zrode Múzea liptovskej dediny v Pribyline.
Ste etnologička do špiku kosti. Čo vás viedlo k tomu, aby ste zasvätili život skúmaniu kultúry?
Akosi mi to život sám doniesol. Po maturite na stavebnej priemyslovke som sa prihlásila na štúdium národopisu na Univerzitu Komenského do Bratislavy. Prijali ma len na externú formu, a teda som sa musela zamestnať. V tom čase potrebovali do Národopisného múzea v Hrádku pracovníčku, prihlásila som sa a prijali ma.
Profil
Narodila sa v roku 1950 v Nižnej Boci, rázovitej liptovskej dedine. Vyštudovala stavebnú priemyslovku, potom etnografiu a folkloristiku na Univerzite Komenského v Bratislave.
V Liptovskom múzeu pracovala od roku 1969 do 2014. Národopisné múzeum v Hrádku viedla ako vedúca v rokoch 1977- 2003. Ako riaditeľka viedla múzeum v rokoch 2003 až 2012.
Má za sebou bohatú publikačnú činnosť. Napísala hodnotné regionálne monografie Liptov v ľudovej kultúre, Liptov ľudové umenie a Ovčiarstvo v Liptove. Dve publikácie sa venujú mestu Liptovský Hrádok, kde žije a tvorí.
Pracovala som, študovala, sprevádzala návštevníkov, popisovala zbierkové predmety, robila výstavy a expozície. Práca najmä spočiatku bola náročná, múzeum sídlilo v kaštieli pri hrade, expozície boli nevykurované a aj v pracovni, ak som si nedoniesla uhlie z pivnice a nepriložila do pece, mrzla som.
Postupne ma práca začala napĺňať, stávala sa mojím, hoci veľmi náročným koníčkom, chodila som do dedín, stretávala sa s ľuďmi, spoznávala som ich niekdajší život.
Dnes, keď sa pozriem na 45 rokov odpracovaných v múzeu, poteší ma množstvo krásnych vecí, o ktoré som sa zaslúžila. Stavby v skanzene, ktoré sme dobudovali a sprístupnili, pamiatkové objekty, o záchranu ktorých sme sa pričinili. Zozbierali sme kolekcie zbierkových predmetov a vybudovali Národopisné múzeum v Hrádku ako odborné etnologické pracovisko.
Aj v súčasnosti mi etnológia dáva príležitosť pokračovať v práci. Dnes je to už veľmi pohodlné, pracujem z domu, mám svojich spolupracovníkov a naše knihy sa ľuďom páčia. Ďakujem životu, že som mala zamestnanie a prácu, ktorá bola a je mojou záľubou a potešením.
Kde sa narodila sláva bryndzových halušiek Čítajte Dnes vás už ľudia poznajú. Aké boli počiatky vašej výskumnej práce? Ako sa vám darilo získať si dôveru ľudí, aby vás pustili nielen domov, do príbytkov, ale aj do svojho sveta?
Keď si na to spomínam, vôbec to nebolo jednoduché. Mala som však šťastie, že v čase mojich začiatkov chodili pracovníci Slovenského národného múzea v Martine do Liptova na výskumy staviteľstva a bývania, lebo pripravovali expozície do svojho skanzenu. Zastavili sa u nás v múzeu a ja som sa ponúkla, že pôjdem s nimi, aby som aspoň videla, ako taký výskum vyzerá.
Chodili autom v skupinách, výskum trval celý týždeň, bývali v hoteli. V kolektíve bol vedúci odborný pracovník, asistentka, ktorá zapisovala, čo on povedal, kreslička, čo kreslila nábytok v domácnostiach, fotograf, šofér. Ja som musela ísť všade sama, cestovať autobusom, nosiť ťažké fotoaparáty, sama som si zapisovala, fotografovala a aj kreslila.
Keď som prišla do dediny, musela som si vyhľadať ľudí, ktorí ma pustia do svojich domácností a nájdu si pre mňa čas. Pred plánovaným výskumom som sa zvykla skontaktovať s vedením obce, miestnym kronikárom a oni mi takmer vždy odporučili dobrých informátorov.
V mojich výskumných začiatkoch boli ešte časy, keď starí ľudia v dedinách sedávali na priedomí a mnohí boli radi, že sa mohli porozprávať o svojom živote a práci. Postupne som si našla vo viacerých dedinách ľudí, ku ktorým som mohla prísť ako domov. Títo často potom aj sami prichádzali do múzea, zaujímali sa o našu prácu a pomáhali nám rôznymi spôsobmi.
Zažili a dokumentovali ste ľudí v obciach, ktoré zatopila Liptovská Mara.
Tieto cesty boli pre mňa najnáročnejšie. Väčšina domov už bola opustená, ľudia vysťahovaní, kostoly zbúrané. Ľudia, ktorých som tam ešte našla, boli veľmi smutní, mali opustiť všetko, čo dovtedy urobili a prežili. V tom období som potrebovala nielen skúmať, aký bol tradičný život v zátopových obciach, ale tiež získať kúpou alebo darom nábytok a predmety vnútorného zariadenia do domov, ktoré sa stavali v Múzeu liptovskej dediny.
Vtedy mi pomohli ženy z Liptova, členky zväzu žien, urobili sme spolu zbierku Veky vekom – generácie generáciám a podarilo sa nám zozbierať darom takmer 3000 rôznych predmetov pre skanzen. Myslím, že sa nič podobné nepodarilo inému múzeu na Slovensku.
Pováľali svoje domy a potom prišla voda Čítajte Ktorý človek, jeho príbeh, spôsob života, vám utkvel v pamäti?
Tých ľudí bolo naozaj mnoho a rôznych. Často ľudia, ktorí skončili len štyri triedy obecnej školy vo svojej dedine. Mnohí ma prekvapili, čo všetko vedeli, čo čítali, ich životný názor, hodnoty, ktoré uznávali a dodržiavali.
Stretnutia s nimi boli pre mňa ozajstnou školou života.
