LIKAVKA. Jolana Magová obetovala divadlu viac ako päťdesiat rokov a venuje sa mu doteraz. Okrem spomienok na svoje začiatky nám prezradila aj recept na pravý likavský meteník.
Meteník, ako ochotníčka povedala, nebol koláč ani zákusok, ale posúch pre ľudí, ktorí nevyhodili žiadnu potravinu, všetko zužitkovali a zároveň sa z toho nasýtili.
Kedysi nebolo toľko jedla, aby si ľudia mohli vyberať. Slaninu si museli šetriť na celý rok, kým nezabili ďalšie prasiatko. Ak niekto mal slaninu, tak si ju k meteníku dal, ak nie, dal si len čaj.
Likavský meteník od pani Jolany (zdroj: Monika Žigová)Na likavský meteník potrebujeme:
6 stredne veľkých zemiakov,
2 dl mlieka,
1 kocka droždia,
2 čl kryštálového cukru,
slaninu,
mletú červenú papriku,
kvasenú kapustu,
hladkú múku,
cesnak,
olej.
Postup: Dáme zohriať mlieko, pridáme droždie a cukor. Urobíme klasický kvások, ktorý necháme vykysnúť. Rozpražíme slaninu, pridáme trochu mletej červenej papriky a kapustu pokrájame nadrobno. Zemiaky uvaríme a postrúhame. Do jednej misky dáme kvások, kapustu, slaninu, zemiaky a postupne pridávame hladkú múku, aby cesto nebolo ani tuhé, ani riedke.
Cesto dobre premiešame a necháme ho 30 minút postáť. Na plech si dáme papier na pečenie, trocha ho potrieme olejom a vylejeme naň cesto, ktoré rukou utlačíme.
Meteník vložíme do rúry na 15 až 20 minút. Pečieme pri 200 až 250 stupňoch. Keď je upečený, potrieme ho kôrkou zo slaniny a cesnakom.
Dobrá rada: Keď je cesto dobre vymiešané a chystáme sa ho nechať vykysnúť, do ruky si dáme trochu oleja a ešte raz ho premiešame. Až potom ho necháme vykysnúť.
Divadlo je ťažké, ale krásne. Jolana Magová začala v likavskom ochotníckom divadle účinkovať v roku 1968 ako 18-ročná.
„Prichádzala som tam s veľkou láskou a víziou toho, že sa budem venovať tomu, čo ma baví a napĺňa. Od starších hercov som sa naučila veľmi veľa. Boli to obyčajní ľudia, ktorí neboli študovaní, ale ľúbili divadlo a hovorené slovo.“
Súvisiaci článok Prvé divadlo v L. Kľačanoch uviedli pred 90 rokmi v starej škole Čítajte Zahrala si takmer v každej hre, až na 5-ročnú pauzu, kedy mala zdravotné problémy.
Za rolu cigánky vo veselohre Kubo získala ocenenie za herecký výkon.
„Sú to pekné spomienky, aj keď je to hrozná drina. Niekto si myslí, že sa postaví na javisko a už môže hrať. Nemôže. Sú to hodiny a hodiny skúšok, nervov a zodpovednosti. Bolo to na jednej strane veľmi ťažké, no na druhej veľmi krásne a som hrdá na to, že som vôbec toľko vydržala,“ spomína.
Hrali väčšinou klasiky, ale v roku 2001 si zahrali Krvavú svadbu pod vedením profesionálnej režisérky. S hrou sa dostali až do Bratislavy do divadla Astorka. „Boli sme hrdí, že Likavčania dokázali niečo také, hrať aj v Bratislave.“
Dostali sa aj na celoštátnu divadelnú prehliadku Scénická žatva v Martine. Tam pani Jolana získala ocenenie za postavu matky.
Dedina bohatá na zvyky a tradície
V minulosti mládež v Likavke organizovala sadenie májov, majálesy a juniálesy. Juniálesy boli pod hradom pod borovinou.
Prišli si tam posedieť celé rodiny, každý niečo priniesol a mohol sa stretnúť s priateľmi a susedmi. Divadelníci sa zabávali aj na svojich divadelných plesoch, ochotníci pomáhali pri obecných akciách a zapájali sa do života dediny.
Veľmi obľúbené boli aj bursy. Mládenci a dievčatá chodili po dedine, spievali a tancovali. Domáci im dali buď peniaze, alebo slaninu, vajcia či klobásu. Po dvoch dňoch bursovníci robili zábavu. Chceli sa tým odvďačiť ľuďom, ktorí im prispeli, aby si mohli na zábave oddýchnuť od starostí bežného života.
Súvisiaci článok Nablýskaný hasičský špeciál im závidia aj za hranicami Čítajte Ako deti ale nemali čas na veľké aktivity a stretnutia. „Pochádzam z troch súrodencov, som prostredné dieťa. Musela som sa starať o mladšieho brata a všade ho so sebou brávať, hoci som tiež chcela behať ako všetky deti.“
Pani Jolana tkala veľa kobercov, jej mamka všetko zužitkovala a nič nevyhodila. Ženy chodievali párať perie do perín. Na pohostenie sa pripravil kapustník, meteník alebo šišky a čierna káva. Celú zimu sa buď tkalo, alebo páralo perie.
Z Likavky by nikdy neodišla
Magová sa v spomienkach opäť vracia do mladosti a porovnáva ju s dnešnými mladými ľuďmi. „Nemali sme toľko peňazí, parády a zbytočností v dome, ale boli sme šťastnejší a vedeli sme sa tešiť z maličkostí. Nevedeli sme byť zákerní a zlí, nezávideli sme si. Žili sme krajšie, úprimnejšie a skromne.“
Keď sa teraz pozerá na mladých ochotníkov, pripomína si svoje herecké začiatky. Keď prišla na skúšku, sedela a pozorovala hercov, ako hrajú a čerpala z ich skúseností. „Vždy som si vytypovala nejakého človeka v dedine a pozorovala som jeho mimiku, vyjadrovanie a chôdzu. Vtelila som si toho človeka do roly, ktorú som predstavovala. Nehovorím, že dnešní mladí nie sú zodpovední, ale majú radi život a zábavu.“
Pri tvrdom živote, ktorý žila, milovala svoju rodinu a divadlo. Nerobilo jej problém vstať o štvrtej ráno, aby sa postarala o domácnosť, a potom šla na skúšku.
„Nik sa nemohol sťažovať, že chodím kade-tade a doma nie je upratané a navarené. Vždy som robila tvrdo, ale rada. Rada robím radosť iným, nielen sebe a inakšia už nebudem. Boli sme vychovaní tak, že sa treba vedieť rozdeliť.“
V jej srdci si našli miesto aj knihy. „Ak som veľmi chcela čítať, zobrala som jahniatka, že ich idem pásť. Knižku som si schovala a už som šla. Potom mi na to ale prišli, tak mi to zakázali,“ povedala s úsmevom. Vždy rada čítala aj recitovala. Nachádzala a stále v tom nachádza oddych. Ako správna Likavčanka si zamilovala svoje rodisko.
„Narodila som sa tu, bývam tu, manžela mám tiež Likavčana. Nešla by som odtiaľto nikde, pretože si neviem predstaviť, že by som žila na inom mieste.“
Súvisiaci článok Diviaky vyryli na Liptove poklad, mince z prelomu 15. - 16. storočia Čítajte
