DEMÄNOVSKÁ DOLINA. „Toto všetko postavili vysokoškoláci bez akejkoľvek mechanizácie. Mali len lopaty, čakany a ´pajsre´. To bolo ich pracovné náčinie. Kamene dobre uložili, zasadili do terénu, medzery boli minimálne, takže chodník je nezničiteľný,“ hovorí Karol Špánik z Liptovského Mikuláša o desiatkach kilometrov kvalitných turistických chodníkoch v najnavštevovanejšej oblasti Nízkych Tatier.
Stavali ich vysokoškoláci, chodníkmi zo skál prepojili sedlo Poľany s Chopkom, Chatou Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom. Postavili aj chodník k samotnému vrcholu Chopka. Na Slovensku nemá takáto rozsiahla sieť turistických chodníkov obdobu.
Vysokoškoláci nepracovali len v oblasti hrebeňa. Ďalšie chodníky viedli zo Širokej doliny, pohodlný chodník vyskladali aj z Priehyby na Chopok, mal dva kilometre a zničil sa pri výstavbe lanovky.
Chodník viedol aj zo Širokej doliny do sedla Javorie, ten sa zas zničil pri ťažbe kalamitného dreva. V niektorých častiach pristavili aj kamenné lavičky.
„Pred štyrmi rokmi som bol na hrebeni vo vetrovke Horskej záchrannej služby,“ spomína dnes 85-ročný Karol Špánik. V Demänovskej doline pôsobil v roku 1959 v Horskej službe Nízke Tatry sever, bol aj členom Telovýchovnej jednoty Jasná, ktorá bola tiež zaangažovaná do výstavby chodníkov.
Súvisiaci článok Aké boli plány s Demänovskou dolinou pred sto rokmi Čítajte „Česi sa ma tam pýtali, kedy sme tento chodník postavili. Je to neuveriteľné, je to miestami už 50 rokov a chodník stále slúži turistom.“
Nemožné ich presne spočítať
S výstavbou kvalitných turistických chodníkov začali vysokoškoláci v roku 1964, posledné chodníky stavali ešte v roku 1993, ku koncu pracovali už dole v doline na chodníku od jaskýň k Lúčkam.
Zaujímavé je, že na brigády do Nízkych Tatier chodili takmer výlučne vysokoškoláci z vtedajšej Elektrotechnickej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, dnes je to Slovenská technická univerzita.
„Nikto nevie presne povedať, koľko kilometrov chodníkov sme postavili. Rádovo ide o desiatky kilometrov na oboch stranách Nízkych Tatier,“ hovorí Milan Žiška, hybský rodák, ktorý najprv staval chodníky ako študent a neskôr, od roku 1980 až do konca v roku 1993, pracoval ako vedúci študentov brigádnikov. Doteraz si uchováva záznamy z brigád na chodníkoch. Rovnako aj fotografie a cenné spomienky.
