LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Milan Žiška z Hýb začínal na chodníkoch ešte ako vysokoškolák. Bol šikovný a zručný, veď doma musel rodine s kadečím pomáhať. Popri štúdiu elektrotechniky chodil každé leto dvíhať ťažké skaly a ukladať ich do chodníka. Po škole zostal na fakulte vyučovať a vrátil sa aj do Nízkych Tatier, kúsok od domova.
Trinásť rokov robil študentom vedúceho, dohliadal na postup prác, disciplínu, ktorá musela byť stopercentná. Neraz sa zobliekol do pol pása a s ťažkým kladivom či pajsrom v ruke študentom pomáhal. Momentálne žije v Bratislave, do rodných Hýb sa vždy rád vracia.
V čom spočívala práca chodnikárov?
Trasy chodníkov viedli po hrebeňoch, ale aj dolinami, traverzami. Boli to tri zamerania práce. Rekonštruovali a opravovali sa staré chodníky. Na niektorých boli len poukladané skaly, respektíve sa upravilo teleso chodníka a dobudovali sa ´odvodňo-váky´. V posledných rokoch sa výlučne stavali úplne nové chodníky, najčastejšie s plnou kamennou dlažbou. Šlo o skutočne profesionálne pripravenú stavbu, ktorá mala svoje stavebné parametre, trasy, predpísané sklony, cenovú kalkuláciu. Napríklad, šírka chodníkov bola približne 1,3 až 1,4 metra. To preto, aby sa naň pohodlne zmestili dvaja oprotiidúci turisti aj s batohmi.
A do tretice sa stavali chodníky spevnené len jednou krajnicou od svahu, hlavne v traverzoch.
