Vysokoškolákov, ktorí chodili brigádovať do Nízkych Tatier, volali chodnikári. Na obdobie stavania chodníkov spomínajú s potešením aj po dlhých rokoch, hoci to bola robota namáhavá a v ťažkých horských podmienkach. Hoci boli brigády v lete, počasie na Chopku je premenlivé a neraz ich ráno ťahal z postelí mráz. Tých, ktorí bývali v doline, vytiahli hore lanovkou, niekedy si museli Chopok poctivo vyšliapať.
Bezvetrie na Chopku? Možno štyri hodiny do roka Čítajte Na brigádu, i keď bola práca namáhavá, sa nedostal hocikto, bola exkluzívna, pretože študenti si mohli na nej naozaj dobre zarobiť a byť vo vysokohorskej prírode. Dôležitá bola fyzická kondícia, vraj na najnáročnejšie úseky vyberali študentov aj podľa písma, tu bolo treba nielen fyzickú, ale aj psychickú vytrvalosť.
Študenti však okamžite videli výsledky svojej práce a cítili sa užitoční a hrdí na výsledok.
Pavol Malý brigádoval ako študent na chodníkoch v roku 1986. „Spali sme na Kamennej chate a chodili sme na opačnú stranu Chopku. Na jednej skale sme tam vyryli dátum a fakultu.“
Spomína na to, ako im raz v noci chcel medveď vyvaliť na chate dvere. Niekto ich pritisol ťažkými akumulačnými kachľami a potom bol problém dostať ich naspäť. Aby vtedy medveďa odplašili, silno búchali do ešusov. „Spával som na vrchnej posteli a ráno, keď som sa budil okolo šiestej, z okna som videl pasúce sa kamzíky. Bolo neskutočné žiť mesiac na Kamennej chate a stavať chodníky. Zažili sme také búrky, že sme nestíhali jesť polievku z ešusu. Jedlo nám nosil jeden študent na lanovke z Demänovskej doliny.“
