Milan Jančuška drží Slovenský rekord Čítajte LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pamätáte si ešte na obrovské plagáty, ktoré dlhé roky viseli na zimnom štadióne v Liptovskom Mikuláši za bránkou na západnej strane štadióna? Boli tam vyobrazené popri osobnostiach liptovského hokeja aj majstrovské tímy za mikulášsky klub. Jedným z nich bol aj dorastenecký tím z roku 2001, ktorý pod vedením trénera Jozefa Saska vybojoval posledný majstrovský titul v doraste na Liptove. Ich domáce zápasy zaplnili štadión do posledného miesta.
Odvtedy ubehlo už takmer dvadsať rokov. Bol to zároveň posledný titul pre liptovskomikulášsky hokejový klub MHK 32 v tejto kategórii. Skvelú pripravenosť mužstva potvrdil aj výsledok na dorasteneckom turnaji majstrov v nemeckom Garmisch-Partenkirchene, kde podľahli až vo finále a predĺžení ruskému Spartaku Moskva.
V aktívnej hokejovej kariére do dnešného dňa pokračuje už len pár hráčov. A čo robia ostatní hráči na čele s hlavným trénerom? Pokúsili sme sa skontaktovať s takmer celým majstrovským tímom.
Hlavný tréner Jozef Sasko:
„To bolo mužstvo, ktoré sa formovalo dva a pol roka. Zo začiatku niektorí chlapci znášali moje tréningové metódy veľmi ťažko, pretože som bol dosť prísny. Takpovediac som používal aj bič, aj cukor. Ale po krátkom čase si zvykli a vychádzali sme veľmi dobre, čo sa neskôr prejavilo aj vo výsledkoch. V tréningoch mi bol veľkou oporou aj už nebohý Pavol Uličný (asistent trénera). Naša veľká sila bola v nacvičených herných situáciách predovšetkým v presilových hrách, kde sme vedeli takmer vždy skórovať. Boli to silné časy, keď sa aj mnohí rodičia aktívne zapájali do hokejového deja.“
Úspešný tréner sa s odstupom času pozerá aj na vtedajšiu dobu v porovnaní s tou dnešnou, prečo to bol jeden z posledných úspechov mikulášskeho hokeja.
„Vtedy bolo dostatok hráčov. Na Liptove sme mali mnohopočetné žiacke kategórie, ktoré v stredoslovenskom kraji dominovali, a tak neskôr bolo z čoho vyberať. Pozitívom bola aj vtedajšia veľká obetavosť funkcionárov na čele s riaditeľom klubu Ivanom Bobulom, ktorí pre ten mikulášsky hokej žili a snažili sa vždy vytvárať najlepšie podmienky. Dnes je to veľká politika a ani Boh nevie, na čom im naozaj záleží. A to je v konečnom zúčtovaní smutné.“
Na záver tréner dodal: „Škoda, že po krátkom čase po prechode z dorastu vyššie, na moje prekvapenie mnoho dobrých hráčov s hokejom skončilo. Bola to veľká škoda, pretože určite by sme o nich ešte počuli.“
Ostatným hráčom sme položili štyri základne otázky:
Ako si spomínate na hokejové obdobie spojené so ziskom majstrovského titulu? Chodíte si ešte zahrať hokej?
Prečo ste skončili s hokejom?
Kde aktuálne žijete a čím sa živíte?
Michal Matejka:
– Boli to moje najlepšie hokejové rok nielen v tom tréningovom ponímaní na ľade. Predovšetkým sme boli dobrá partia, či už na ľade, ale aj mimo neho. Spomeniem ešte trénera Saska, ktorý bol najlepší tréner, čo som ja zažil. Vedel nás perfektne pripraviť, hokej poznal a vedel nám dokonale namodelovať presné herné situácie, ktoré naozaj fungovali. Po doraste som hokej hral ešte niekoľko rokov v českej juniorke a neskôr aj dve sezóny v mikulášskom áčku. No potom sa to začalo lámať, myslím politika klubu. Začali sa prikupovať nie bohvieakí zahraniční hráči, ktorým dávali priestor hrať a domácich dobrých hráčov odsúvali. Aj keď som bol na tom ešte veľmi dobre, priestor som už nedostal a bol som tak nútený s hokejom skončiť. Korčule si ale obúvam na amatérskej báze aj dnes. Hrám pomerne pravidelne LHL,čo je amatérska liptovská liga. Aktuálnu situáciu v MHK 32 sledujem, ale ten trend, čo začal od konca mojej kariéry, pokra-čuje, predovšetkým to politikárčenie. A to na hokej nevrhá dobré svetlo. Žijem a pôsobím na Liptove, živím sa viac-menej turizmom. Spoločne s mamou prevádzkujeme reštauračné a ubytovacie služby.
Michal Vigh:
– Dodnes žijem z momentu víťazstva. Úžasný pocit. Skvelý tím. Som vďačný za to, že som sa venoval hokeju odmalička. Vďaka všetkým skvelým trénerom od trénera Dobríka, Blaha, Pivka,
Za Saska som sa naučil ísť si za svojím cieľom, ale aj prehrávať. V doraste to vyvrcholilo. Skvelá partia, tréner, organizačný tím, dokonca aj fan-klub. Dodnes by som nevedel pocity víťazstva titulu opísať slovami. Ale keď pozerám úspechy športovcov, a nezáleží na tom, či je to NHL, NBA, NFL alebo zjazdové lyžovanie, viem presne, ako sa cítia a čo prežívajú. Roky driny, pot, krv, zranenia, stáli za to. Sladký úspech. Môj vtedajší koniec? Možno som nepatril medzi elitu a možno som nemal šťastie. Celu hokejovú kariéru som hral v prvej pätke s Robom a Rišom Hunovcami. V juniorke ma tréner chladnokrvne posadil a dal prednosť iným hráčom. Nabúralo mi to sebavedomie. Rozhodol som sa skončiť s hokejom. Dodnes si kladiem otázku, prečo žiaden z mojich spoluhráčov to nedotiahol do zámorskej NHL. Boli to skvelí hokejisti, predovšetkým Hunovci, Kriška, Dobrík, Pohanka, Matejka. Asi to tak malo byť, ale jedno je isté, investoval som do hokeja 14 rokov môjho života a dodnes čerpám cieľavedomosť a disciplínu, ktorú ma hokej naučil, aj v profesionálnom živote mimo ľadovej plochy. Vlastne nikdy som
