LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Snívala o živote, aký mala jej matka. Mať muža, dvanásť detí a robotu na poli. Bavilo ju pomáhať rodičom, veď každá pomocná ruka sa zišla a na známky sa jej doma nikto nepýtal. Bavilo ju to až tak, že do školy prestala chodiť úplne. Deviaty, posledný ročník základnej školy, si ani nedorobila.
Annu Bodoríkovú pozná celý Liptov ako sestru Júliu, šéfku charitného Domu svätej Kláry. V Liptovskom Mikuláši pôsobí presne štvrťstoročie a začiatky, ako hovorí, boli veľmi ťažké.
Začínala tu ako rehoľná a zároveň zdravotná sestra, no splnila sa jej túžba a ako hovorí, dnes už má istotu, že to bola Božia túžba starať sa o problémové a týrané dievčatá. Podarilo sa jej to vďaka húževnatosti a presvedčeniu.
Prvá cesta z rodnej Oravy
Keď si bola ešte ako neporiadna žiačka po vysvedčenie, učiteľka jej len dala papier s tým, že ju neklasifikovali. Veď nebolo z čoho.
„Vtedy mi povedala, že keď som už taká hlúpa, praje mi aspoň múdreho a dobrého muža,“ zaspomínala Júlia. Netušila, že želanie učiteľky sa do bodky splní.
Čo s dievčaťom, čo nemá dokončenú ani základnú školu? Leto strávila prácami okolo domu. Ale na jeseň, keď vykopali zemiaky, prišla ponuka, ktorá jej zmenila život.
V dedine mali ženu, rehoľnicu, ktorá sa starala o mentálne postihnutých chlapcov v ústave v českom Žampachu. Hľadali pomoc do práčovne pre dve dievčatá. Voľba padla na ňu a ďalšiu kamarátku s podobným prístupom ku škole. „Šla som tam s tým, že je to len na zimu, na jar sa vrátim a budem robiť na poli, pomáhať rodine.“
Júliu, vtedy ešte Annu, poslali na roboty. Mala pätnásť a pol roka a nikdy v živote nebola z rodnej Lomnej na Orave ďalej ako v okresnom Námestove. Trasu celej cesty aj s prestupmi im napísali rodičia na papierik, nabalili im domáce oštiepky a korbáče, ktoré mali sestrám priniesť ako pozornosť z Oravy. Dovtedy nikdy nevideli ani len vlak.
„Pamätám si, že keď sme čakali na stanici v Kraľovanoch, prechádzal tadiaľ nákladný vlak. Myslela som si, že je to rýchlik a máme naň nastúpiť.“
Posledným spojom dievčat na dlhokánskej ceste bol autobus. Zmeškali ho. K ústavu to mali ešte štyri kilometre. Ony, navyknuté, sa vybrali pešo. Na dlhej ceste vyhladli, tak pojedli všetky oštiepky, čo rodičia nabalili a kŕmili sa na stromoch, sladkých slivkách, čo rástli popri ceste.
Aj na štefanskú zábavu, aj do kláštora
„V práčovni sa mi ohromne páčilo. Bola to síce namáhavá práca, no mali sme rôzne stroje, ktoré sme dovtedy nevideli.“ Júliu si tam zobrala pod krídla rehoľná sestra, ktorá ju povzbudila v myšlienke vstupu do kláštora. Podmienkou ale bolo, aby si dorobila školu. Do toho sa jej veľmi nechcelo.
„Keď som sa pred Vianocami vrátila na čas domov a povedala mame, že chcem vstúpiť do kláštora, bola ticho. Cítila som bázeň tejto úžasnej ženy. Mňa odrádzala škola, nechali sme to tak. Aj som zabudla na celý kláštor, šla na štefanskú.“
Znova šla nazad do Čiech. „Chcela som všetko, aj ísť na zábavu, aj ísť do kláštora, aj sa vydať. Bolo to obdobie veľkej nerozhodnosti.“
V Liptovskom Jáne objavili stredoveké maľby Čítajte Potom jej prišiel list od matky. Písala, že stretla pani učiteľku a tá sa pýtala, či má poslať učebnice do Čiech.
„Bola to vážna vec. Ak chcem ísť do kláštora, musím si dorobiť deviatu triedu. Tak som si kľakla na zem v práčovni, mali sme tam veľký drevený kríž. Ešte som sa nevedela modliť, do kostola som chodila, ale chýbala mi osobná viera. Povedala som si: Pane Ježišu, daj mi vedieť, čo mám urobiť. Či ísť do kláštora, či sa vydať. Ak pôjdem do kláštora, aby som nemyslela na vydaj. Ak sa vydám, aby som nemyslela na kláštor.“
Krátko na to jej dal Boh vedieť a rozhodla sa pre vstup do kláštora. Mame napísala, aby jej učiteľka poslala knihy, bude sa učiť, a keď sa vráti na Oravu, deviatu triedu si dokončí. Dnes sa Júlia smeje, že si základnú školu dorobila diaľkovo. Napokon tak študovala aj strednú školu a vysokú školu.
Hneď po dokončení deviatej triedy nastúpila do kandidatúry, pracovala v ústave pre mentálne postihnuté dievčatá v Hlučníne. Opäť v práčovni. Na Morave žila do roku 1976, kde zložila aj večné sľuby, vstúpila do rádu františkánok a prijala meno Júlia.
