KOMJATNÁ. „To bol iný život, veselý. Aj keď bolo biedy, psoty, ale radosti bolo veľa a jeden druhému nezávidel. Rada by som sa tam vrátila a už by som ani neprišla tu späť,“ hovorí 74-ročná Anna Hládeková, keď spomína na svoje mladé časy.
Kroj ako biznis. V Liptovských Revúcach chcú kšeftovanie zastaviť Čítajte Stretli sme sa s ňou na Obecnom úrade v Komjatnej. Prišla spolu s dvoma priateľkami, 80-ročnou Žofiou Pleškovou a 80-ročnou Helenou Kočibálovou. Pokojne by sme ich mohli nazvať aj poslednými mohykánkami, ktoré sa venujú tkaniu na krosnách.
S radosťou nám opísali, čo kedysi ľan znamenal na dedine a koľko tvrdej práce bolo treba, kým si chlap obliekol gate utkané z tejto rastliny, ktorá pomaly, ale isto, upadá do zabudnutia.
Dámy z Komjatnej bolo vídať na trhoch a jarmokoch. Jedným z posledných predstavení tkáčok z Komjatnej bol Remeselnícky jarkom v Partizánskej Ľupči v roku 2019. Pandémia koronavírusu zrušila v tomto roku všetky jarmoky.
„Ako by som sa bola vydávala, keby som nemala plachty natkané. Také boli, že ste sa ani poškrabať nemuseli. Keď ste si ľahli, stačilo sa obrátiť a už ste boli poškrabaný. Žiadny hodváb či bavlna, pravý ľan,“ hovorí Žofia Plešková. „Ale pri tkaní som si vždy oddýchla, nech som bola akokoľvek ustatá.“
Sveta skúsili
Trojica priateliek sa spolu s inými ženičkami z Komjatnej kedysi venovala folklóru. „Chodili sme s rôznymi programami, robili sme bursu, svadbu, krstiny, hrabanie sena, zapáčili sme sa dokonca aj Viliamovi Jánovi Gruskovi. Keď nás uvidel, len sa spýtal, ženy odkiaľ ste, aké ste krásne,“ spomína Helena Kočibálová.
Najprv jej nadávajú, potom ju objímajú. Problémovým dievčatám pomáha 25 rokov Čítajte Rôčky ale pribúdali, nohy už nevládali tancovať na pódiách ako zamlada. Vtedy im napadlo, že by mohli chodiť po jarmokoch a predvádzať spracovanie ľanu. Každá z nich mala s tým skúsenosti, krosná medzitým, našťastie, neskončili v peci. Tak sa stali na viac ako desať rokov súčasťou rôznych podujatí po celom Slovensku aj v Poľsku.
„Ojój. Sveta sme skúsili, dali nám najesť a vypiť. Boli sme obkľúčení ľuďmi, ani nás nebolo vidno, každý bol zvedavý. Môžeme len v dobrom spomínať,“ hovorí Žofia Plešková.
Pridáva sa Hládeková. „Koľké ženy povedali, že im až tak srdiečko podskočilo, keď nás videli. Vraveli, toto sme aj doma robili. Deti boli veľmi zvedavé, chceli priasť. Bol o nás naozaj veľký záujem.“
