LIPTOV. „Za chvíľu budeme zomierať doma,“ hovorí Lucia, mladá Liptáčka a matka dvoch dcér.
Ešte stále je doma v karanténe. Začiatok ochorenia na koronavírus mala relatívne mierny, horúčky do 38 stupňov a dýchavičnosť. Na ôsmy deň jej začala tŕpnuť chrbtica, krk aj hlava.
„Obvodná lekárka ma nechcela ani vidieť, pretože som bola stále infekčná. Kázala mi natrieť si chrbát krémom od bolesti a nejako to vydržať. Večer som si ale myslela, že mám mozgovú príhodu.“
Lucia vedela, že o covidových pacientov sa stará aj liptovskomikulášska nemocnica na špeciálnom oddelení.
Sanitku si volať nechcela, všade sa hovorí o tom, že sú preťažení a zaoberajú sa naozaj len život ohrozujúcimi stavmi. Tak ju do nemocnice doviezla sestra, tiež pozitívna.
„Moja obvodná lekárka mi o takejto možnosti nepovedala. Dozvedela som sa o tom náhodou, vďaka susede, ktorej tam ratovali manžela a pomohli mu.“
„Na chodbe ma veľmi prekvapilo, koľko mladých ľudí, ktorí ledva dýchali, tam čakalo. Jeden chlap, mal možno 25 rokov, kolaboval na chodbe. Za ten čas, čo som čakala, priviezla sanitka dvoch ľudí. Sestrička sa ma pýtala, či mám odporúčanie od obvodného lekára. No nemala som. Nikto z nás ho nemal. Obvodní lekári nás

nevideli. Človek nevie odhadnúť, kde je tá hranica, že to zvládne sám a kedy už potrebuje pomoc a na koho sa má vlastne obrátiť. Röntgen si doma sám neurobí, ani si sám nezoberie krv.“
Lucia bola v nemocnici niekoľko hodín. Lekár ju vyšetril, zmeral kyslík, tlak, poslal na röntgen. Zápal pľúc nemala, ale infekcia jej oslabila nervový systém. Dostala infúziu, po ktorej sa jej uľavilo a šla domov.
„Vysvetlili mi, čo sa so mnou deje, usmernili ma, čo robiť ďalej. Toto som potrebovala počuť.“
Mikulášan Peter bol s otcom, ktorý prekonal covid a bol v starostlivosti nemocničných lekárov, na kontrole.