PARTIZÁNSKA ĽUPČA. Svoj zbor pozná dopodrobna. O jeho mimoriadne bohatej histórii rozpráva s hrdosťou a o svojich veriacich s láskou a záujmom. Každého člena pozná po mene, aj jeho rodinu. Akoby sa tu narodil. Do Partizánskej Ľupče prišiel Ján Molčan pred dvanástimi rokmi a je zborovým farárom najrozľahlejšieho zboru na Liptove a Orave.
Ale nielen preto je na Liptove známy. Ľudia poznajú Jána Molčana ako vnímavého, spoločenského a večne vysmiateho človeka. Hovorí, že nechce, aby mali ľudia z neho strach, pretože je farár, on chce ľuďom v prvom rade pomôcť. „Nie oni sú tu pre mňa, to ja som tu pre nich.“
Pandémia ovplyvňuje naše životy už viac ako rok. Evanjelickému farárovi v Partizánskej Ľupči zo všetkého najviac chýbajú ľudia, kontakt s nimi. Pre svojich veriacich chystal rôzne podujatia, tešil sa s nimi na oslavách, pomáhal na dedinských zabíjačkách, s kyticou klopal na dvere nejednému oslávencovi, ale stál pri nich aj v ťažkých životných chvíľach.
Hovorí však, že všetko, čo sa v ostatnom roku deje, prinieslo niekoľko pozitív. Rozprávali sme sa s ním o roku pandémie v živote a práci farára. Bolo to symbolicky tesne predtým, ako sa mohli veriaci vrátiť do kostolov.
Aký bol pre vás posledný rok?
Skôr ako prišla pandémia koronavírusu, pociťoval som, že už nemôžeme ďalej fungovať tak, ako sme fungovali. Obdobie pred pandémiou bolo veľmi uponáhľané. Čím viac sme sa naháňali, tým viac sa nám to málilo.
Pandémia nás úplne zastavila. Myslím si, že všetko zlé je na niečo dobré. Máme čas si uvedomiť naše hodnoty, za čím bežíme, čo k životu potrebujeme. Neviem, kde by sme skončili a ako by sme dopadli, keby nás toto nezastavilo.
Posledný rok bol úplne iný. Všetko padlo. Aj to, čo sme si ako cirkev naplánovali, teda rôzne podujatia, aktivity. Ostali zatvorené kostoly. Vlani to trvalo šesť mesiacov, toho roku sa neotvorili ešte vôbec. Hľadali sme nové spôsoby, ako sa priblížiť ľuďom, ako im priniesť slovo Božie.
Počuť hlasy, že sa ľudia odnaučia chodiť do kostola.
Tento čas nám ukáže, čo pre ľudí znamená Boh, kostol, cirkev, Božie slovo. Myslím si, že mnohí pocítia väčšiu túžbu a uvedomia si ich význam. Pred pandémiou si možno povedali, že túto nedeľu do kostola nepôjdu, navštívia ho na budúcu nedeľu. Možno si uvedomíme návrat k hodnotám, že nie sú samozrejmé.
Na Magurke mali elektrinu skôr ako v Moskve Čítajte Každému pandémia niečo vzala a niečo dala. Ako to vnímate vy?
Pochoval som ľudí zo zboru, ktorí ešte odísť nemuseli, zomreli kvôli pandémii. Odišli mi priatelia aj kolegovia v kňazskej službe. Berie ľudí a to je najťažšie a najhoršie.
Prišiel som o kontakt s veriacimi, teda dnes je veľmi obmedzený, aj keď si ako
farár hľadám spôsoby, ako k ľuďom prísť a bolo to bezpečné a užitočné.
Pochádzam z Gemera, z Rejdovej, mám tam rodičov a starú mamu. Domov som sa nedostal. Pred mesiacom som mohol odviezť mamu na vyšetrenie. To bolo všetko.
Doba pred pandémiou bola veľmi uponáhľaná, rodiny na seba nemali čas. Tým, že deti zostali doma a s nimi často aj rodičia, dostali pre seba priestor. Vzťahy, ktoré boli zdravé a mali budúcnosť, sa upevnili. Čo nemalo budúcnosť a bolo plytké, to skrachovalo a skončilo.
Pandémia nám dala čas. Neviem, či som len ja žil v takej rýchlosti, ale mal som pocit, že všetko šlo na úkor niečoho hlbšieho, nejakého zastavenia, úprimného záujmu.
Teraz je viac času na hlbšie rozhovory, zamyslenia, hľadania a ponúkania pomoci. Toto je dôležité. O mnohé vonkajšie veci sme pre pandémiu prišli, ale tie pre nás teraz nie sú potrebné.
“Pandémia nás úplne zastavila. Myslím si, že všetko zlé je na niečo dobré. Máme čas si uvedomiť naše hodnoty, za čím bežíme, čo k životu potrebujeme. Neviem, kde by sme skončili a ako by sme dopadli, keby nás toto nezastavilo.
„
Čo naučila spoločnosť?
Mnoho ľudí sa napravilo, ale vychádza na povrch aj agresivita ľudí. Keď sledujem sociálne siete, vnímam, koľko je v ľuďoch negativity. Možno je to tým, že sme dlho uzavretí a aj maličkosť dokáže niekoho podráždiť.
Ktoré obdobie bolo pre vás ako duchovného najťažšie?
Keď sa pandémia začala, hľadali sme spôsoby, ako sa ľuďom priblížiť. Kostoly sa zatvorili pred veľkonočnými sviatkami. Vtedy som si ako kňaz nevedel predstaviť, že nebudem s veriacimi počas najväčších sviatkov v kostole.
Poviem pravdu, bola to pre mňa najsmutnejšia Veľká noc. Toho roku to už človek vnímal inak.
Keď som vlani prišiel na Zelený štvrtok a Veľký piatok do kostola, bol prázdny. Poplakal som si tam. Bolo to niečo, s čím sme sa nikdy nestretli. Vtedy človek objavoval hĺbku toho, čo sa deje.
