Za Demänovú hrá aj bývalý profesionálny hokejový brankár Karol Križan Čítajte LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Odchovanec Liptovskej hokejovej školy začínal s hokejom už ako päťročný. V začiatkoch hrával na poste obrancu, stále ho však ťahalo ešte hlbšie, až sa napokon obliekol do brankárskeho výstroja.
A i keď sa zo začiatku jeho brankárske rozhodnutie nestretlo s pochopením, zotrval a neskôr sa z neho stal veľmi úspešný hokejový brankár, ktorý má na svojom konte mnoho úspechov a prestížnych ocenení.
Ako žije mikulášska hokejová legenda dnes a ako si spomína na svoje staré úspešné časy? S hokejovým brankárom Karolom Križanom sme sa stretli a prinášame exkluzívny rozhovor.
Kedy ste začínali s hokejom, spomínate si na to ešte?
Mal som asi päť rokov, keď nás otec prvýkrát zobral na štadión a obul korčule. Hneď sa mi to veľmi zapáčilo. Neskôr som sa, asi ako je to v Mikuláši zvykom, venoval aj vodnému slalomu.
Jazdil som na kajaku a bol som dokonca aj na nejakých žiackych pretekoch, čo asi málokto vie.
Ale viac ma chytil ten hokej a tak som sa mu potom už venoval naplno.
Čo vás priviedlo už v tak mladom veku k rozhodnutiu, že chcete ísť do brány?
Ani neviem. Vždy, keď sme hrávali, nielen na ľade, ale aj doma-vonku na parkoviskách s partiami, vždy ma to ťahalo obraňovať až brániť. Väčšinou každý chcel strieľať góly, ale ja nie. Potom, ak si dobre spomínam, bolo to v štvrtej hokejovej triede, hrali sme nejaký zápas a dostali sme lacné góly. Mňa to neskutočne vytočilo a na striedačke som doslova rozmlátil hokejku od srdu.
Po príchode domov som povedal ocovi, že ja nechcem hrať hokej v poli, ale ja chcem byť brankár. No otec sa ma snažil presvedčiť, aby som nemenil, ale ja som si tvrdil svoje. Chcem ísť do brány. Doma to teda prešlo.
Otec s mamou mi pozháňali nejaký starý výstroj. Vtedy to nebolo ako dnes, že máte možnosti, čo sa výstroja týka. Doma ju museli pozašívať, poplátať a išiel som na to.
Avšak nastal ďalší problém. Náš tím už mal dvoch brankárov a tréner nechcel ani počuť o ďalšom. No nejako to prešlo, ale veľmi ťažko, pretože mi tréneri nedávali vôbec priestor. Doslova ma nechceli brávať na turnaje. Všetci išli, iba ja som zostal doma.
Po nejakom čase a po mnohých tréningoch asi videli, že niečo viem chytať, a dostával som čoraz viac priestoru.
Vaše brankárske umenie ste ukázali už ako šestnásťročný, kedy ste prvýkrát nastúpili za Mikuláš na extraligový zápas.
Spomínam si na to dobre. Bol som len dorastenec a v A-tíme sa im zranili dvaja brankári Babura a Svatý. A tak ma povolali.
Zrazu extraliga. Vtedy na mikulášsky hokej chodilo množstvo fanúšikov, ktorí zaplnili celý štadión. Boli to nervy?
