V tomto roku uplynulo od ničivého požiaru Važca 90 rokov.
Posledná z očitých svedkýň, Mária Kováčová, pred pár mesiacmi ako 97-ročná umrela.
Voda komu-tomu, ale oheň nikomu
„Drevený Važec vyhorel, ale jeho ľud zostal a ten ja neopustím. Nezabudol som, keď ma v prvých rokoch môjho života vo Važci bieda tlačila, nedali mi Važťania zhynúť – aj z toho mála, čo mali, mi z úprimného srdca poskytli – teraz je na mne, aby som im podal pomocnú ruku v ich nešťastí.“
Važeckým podtatranským ľudom domestikovaný maliar Jan Hála takto zareagoval na ponuky priateľov z Bratislavy, či Prahy, nech sa presťahuje. Predpokladali, že najväčšia obec pod Tatrami stratila potom, čo sa udialo rázovitosť a príťažlivosť.
Pražskí filmári boli pri tom
Udalosti z osudného piatka 17. júla 1931 ale výrazne poznačili život skoro všetkých jej obyvateľov.
Začiatkom júla na podnet filmára a etnografa Karola Plicku i maliara Jana Hálu sa tu usadili filmári z Masarykovho ľudovýchovného ústavu v Brne.
Slnečné počasie im prialo. Nakrútili zo života podtatranských Važťanov i folklórne naladených mužov, žien a detí, zábery, hoc iba na čiernobiely filmový pás. Nikto netušil, že mnohé zo vzácnych krojov, zachytených na celuloidový film, budú vidieť naposledy. Že sa ešte v ich prítomnosti navždy stratia v ohni.
Autentické filmové zábery sťaby vystrihnuté z olejomalieb majstra Hálu, sa, našťastie, zachovali. Zostrih uviedla v roku 2003 v Osudových okamžikoch Česká televízia. Akurát v deň požiaru mali výrobu filmu ukončiť, ale aktuálny vývoj ich nezaskočil. A tak záver filmového dokumentu zachytáva katastrofický požiar ale s doplnkom, ospravedlňujúc sa: „Hrozná podívaná na bolest a utrpení obyvatel zakazovali nám pořizovat podrobné obrazy srdcervúcich scén.“
