autor je hovorca mesta Ružomberok
RUŽOMBEROK. Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku, ako pracovisko Slovenskej národnej galérie, len málokedy usporadúva výstavu, ktorá v celej svojej veľkosti pochádza zo zbierky súkromného zberateľa.
Takejto výnimočnej pocty sa dostalo výnimočnému autorovi Karolovi Molnárovi, ktorý vzišiel z núdznych pomerov, aby tvrdou a poctivou prácou dosiahol vrchol tvorby, ktorú môžeme bez dišputu považovať za svetovú. Nie tak raritným paradoxom našich dejín, žiaľ, je, že maliara vo svojom umeleckom rozkvete z politických dôvodov napokon poprela domáca scéna, a tak bolo jeho celoživotné dielo spolu s jeho stvoriteľom nútené upadať do zabudnutia.
Akademický maliar Karol Molnár, pre ktorého bol boj každodennosťou, sa zadosťučinenia svojho prínosu do výtvarného života už nedožil.
Poznačený rodinnou tragédiou
Karol Molnár sa narodil v roku 1903 do nemajetných pomerov rodičom z prostredia evanjelických farárov a staviteľov organov v Brezovej pod Bradlom. Už v mladosti prejavoval záujem o výtvarné umenie, ktorý bol posilnený aj o uvedomenie si rodených vlôh a talentu na stvárnenie videného. Jeho umelecký rozlet však značným spôsobom zbrzdila jedna z prvých životných tragédií, s ktorou sa musel talentovaný, bojovný, no zároveň citlivý a krehký človek vyrovnať. Po nešťastnom úraze a neúspešnej liečbe mu zomiera otec, organista, staviteľ organov a amatérsky výtvarník.
Karol Molnár sledoval rodinnú tragédiu od jej prvopočiatkov, pretože to bol práve on, kto poskytol tesne po úraze otcovi prvú pomoc. Strata otca, živiteľa rodiny, a následná očná choroba matky vrhajú rodinu do priepasti existenčných problémov. Napriek chuti rozvinúť svoje umelecké danosti to bola hmotná núdza, ktorá ho prvé roky brzdila, a preto sa do skutočného umeleckého prostredia zapája až s Generáciou 1909, umelecky pôsobiacou v tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia.
