HUBOVÁ. Mali sme s stretnúť na salaši v Hubovej. Viera Jurášová bola zrejme jedinou pastierkou oviec na Slovensku. Keď hľadala robotu na salašoch a družstvách, mysleli si, že len skúša trpezlivosť gazdov a žartuje. Ona to myslela vážne.
Epidemická situácia a prísne opatrenia nám vtedy nedovolili sa stretnúť, podarilo sa to symbolicky po roku. Pastierka si všetky spomienky uchováva v živej pamäti. Ako hovorí, päť mesiacov na salaši v spoločnosti 181 oviec, 40 kôz a štyroch psov boli pre ňu požehnaním.
Vlastný nápad ju šokoval
Viere Jurášovej zo Žiaru sa vlani prihodilo to, čo množstvu Slovákov. Pracovala v jednej z liptovskomikulášskych reštaurácií, pomáhala v kuchyni. Všetko zmenila a zatvorila pandémia, gastrobiznis zasiahla mimoriadne tvrdo, o prácu prišlo veľa kuchárov, čašníkov. Po dvoch mesiacoch, ako čerstvý zamestnanec, dostala z kuchyne výpoveď medzi prvými.
„Sama som ťahala dvojdom. Keď som dostala výpoveď, prepadlo ma zúfalstvo, absolútne som netušila, čo budem robiť,“ spomína na náročné obdobie mladá žena.
Na tri dni odišla na útuňu Laništia do dôverného prostredia medzi Žiarom a
Pozrite si veterány v Liptovskom Mikuláši Čítajte Jalovcom. Chodila tam odmalička. V pokoji premýšľala, čo bude robiť. Vtedy nadobudla silné presvedčenie, že pasenie je správnym riešením.
Vlastný nápad ju najprv šokoval. Nadýchla a vydýchla sa. Premýšľanie nad tým, čo povedia ostatní, v tej chvíli nebolo na mieste. „Nikto nechodí v mojich topánkach.“
Obtelefonovala polovicu Slovenska. Hoci pasenie oviec nebolo v minulosti ženám vôbec cudzie, rokmi sa z neho stala doména mužov a také boli aj reakcie na druhej strane telefónu.
