DÚBRAVA. Dúbravskú dolinu, susedu známej Demänovskej doliny, poznávajú turisti postupne. Takmer každý, kto do nej prichádza, míňa dom Vlastimila Lúčana na kraji dediny. „Ľudia idú do doliny a pýtajú sa ma, kde nájdu ducha bane. Strážcu. Chodia sa k nemu fotiť,“ hovorí.
Nízkotatranskými lesmi sa prechádza tajomný strážca Čítajte „Akýže duch bane? Zarážalo ma a mrzelo, že ľudia nevedeli o baniach. Hnevalo ma, že sem chodia hľadať atrakciu, ducha, veď v doline nechávali naši ľudia zdravie. Doslovne dreli. Bane tu boli už v 16. storočí a na ne sa nikto nepýta,“ opisuje svoje pohnútky, ktoré ho doviedli až k tomu, aby spolu s ostatnými baníkmi postavili Historickú banskú cestu. Tá návštevníkov prevedie dejinami baníctva v Dúbravskej doline.
V článku sa okrem iného dozviete aj
- Ako stavali Historickú banskú cestu do Dúbravskej doliny
- Za akú sumu kúpil pred rokmi banský vozík, ktorý takmer skončil v šrote
- Prečo boli baníci umelci a nie žiadni hlupáci
- Aký objav sa len nedávno podaril v Dúbravskej doline
Je trocha zarážajúce, že miesto najväčších antimónových baní v bývalom Československu nemalo svoj náučný chodník s informačnými tabuľami ani tridsať rokov po tom, čo bane zavreli. Cudzí návštevníci síce vedeli, že sú na území bývalých baní, no nevedeli akých, čo sa tam ťažilo a ako tam žili baníci. Zmenilo sa to až teraz.
Dúbrava má silnú banícku tradíciu, no živou baníckou obcou už nie je. Aj preto je dôležité, aby na to ľudia nezabudli. Náučné tabule priamo na ceste do baní tomu pomôžu.
Dvesto vdov po baníkoch
„Ruda sa kedysi vŕtala šnekom, nepoužívala sa voda na ochladenie alebo zvlhčenie vzduchu. Bolo tam kvantum prachu, ktorý baníci museli dýchať. Usádzal sa na pľúcach, začalo to hnisať, spustila sa silikóza a to bol začiatok konca. Aj pri otvorení baníckeho chodníka som povedal, že v 70. rokoch minulého storočia bolo v Dúbrave, Ľubeli a Liptovských Kľačanoch cez dvesto vdov. Po baníkoch,“ hovorí.
