Tomáš Batiz: Za sedem rokov rozhodcovskej činnosti okúsil chuť druhej najvyššej súťaže a zažil po hracej ploche aj kravu behať Čítajte LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. V ďalšom diele o futbalových rozhodcoch sa pozrieme na dvadsaťštyriročného liptovského rozhodcu Adama Šlauku.
Odkedy sa venujete rozhodcovskej činnosti?
S rozhodovaním som začal pred tromi rokmi.
Ako ste sa k rozhodovaniu vlastne dostali?
Celkom náhodne. Bol som na vyšetrení v Ružomberku, kde som stretol rozhodcovskú legendu Stanka Bombu, ktorý sa ma opýtal, či by som nechcel vstúpiť do „rozhodcovskej kuchyne“ (jeho citát). Vtedy ešte ako hráča ma veľmi zaujala myšlienka pozerať sa na zápas z úplne inej perspektívy, tak som súhlasil, že to vyskúšam.
Ako by ste sa charakterizovali, aký ste typ rozhodcu?
Osobne mám rád na ihrisku poriadok, občas ale pristúpim k tvrdšej hre. Zhrnul by som to tak, že všetko závisí od hráčov, ktorí proti sebe nastúpia, predsa sú tímy, medzi ktorými je neustála rivalita a takéto zápasy sú vždy tvrdšie. Myslím si, že veľký vplyv na správanie a priebeh zápasu majú aj diváci. Ako bývalý hráč viem, že futbal bolí a myslím si, že rozhodca by mal mať cit pre hru. Snažím sa byť na ihrisku priateľský a komunikatívny, no netreba zabúdať na hranice, aby sa priebeh zápasu nezvrtol.
Hrávali ste aj futbal aktívne? Aký ste boli hráč? A ako ste sa v tej dobe správali k rozhodcovi?
Áno, futbal som hrával od- malička. Ako hráč som bol nekonfliktný, zvyčajne som bol ten, ktorý motivoval, robil pohodu na ihrisku a zábavu v šatni. S rozhodcami som vychádzal dobre, no musím sa priznať, že zriedka sa mi v emotívnej chvíľke stalo, že sme si s rozhodcom vymenili názor. Ako som sa stal rozhodcom, tak som začal premýšľal nad tým, že to nie je také jednouché sa v danej situácii rýchlo
