Zranenie mu nedovolilo bojovať o NHL, ale nevzdal sa a ako tréner si splnil svoj sen o olympijských hrách Čítajte LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ, RUžOMBEROK. Dvadsať rokov bol úspešným futbalovým rozhodcom a ďalších viac ako dvadsať rokov futbalovým delegátom a mentorom budúcich rozhodcov.
Počas svojej aktívnej činnosti pri futbale toho zažil viac, ako si vieme predstaviť, bol jedným z prvých priekopníkov moderných rozhodcovských píšťaliek a rohových zástavok na kĺb.
Dnes má 71 rokov, pri futbale strávil a stále trávi väčšinu svojho času.
O svoje futbalové zážitky, spomienky a názory sa s nami podelil Stanislav Bomba.
Asi každý rozhodca začal najprv hrávať futbal. Bolo to tak aj vo vašom prípade? Kedy ste začali hrávať futbal?
Keď som mal osem rokov, presťahovali sme sa z Likavky do Ružomberka, kde som prešiel všetkými kategóriami – žiaci, dorast, muži. Základná vojenská služba bola v Prešove, kde som hrával za Duklu Sabinov a Odevu Lipany. Nebol som nejaký výnimočný futbalista a keď som dovŕšil 26 rokov, povedal som si, že to skúsim s rozhodovaním. Zistil som, že som našiel zmysel života. Ten vám nemôže byť daný, musí byť nájdený. Človek ho musí nájsť sám a samostatne. A drží ma za srdce dodnes, čo je už 45 rokov.
Aké boli začiatky?
Začiatky sú v živote všade ťažké, samozrejme, že aj pre mňa ako osobu v rozhodcovskom šate. Po jednom futbalovom stretnutí som si povedal dosť, ale futbal a túžba rozhodovať vždy zvíťazila. Počas mojej rozhodcovskej činnosti som prežíval na hracej ploche pozoruhodné situácie s hráčmi. Bol to boj s rôznymi osobnosťami a ich vlastnosťami, reagoval som veľmi opatrne, aby som nepodľahol davovej psychóze divákov, pretože na svojich miláčikov boli veľmi citliví. Priamo na hracej ploche sú to hráči, ktorí nechajú srdce na trávniku, a práve títo hráči dokážu vyvolať nervozitu a rozvíriť peklo aj v dome, kde sa nikto nenachádza.
Samozrejme, že sú tam aj výkriky a ústne prejavy nešportového správania, ktoré by rozhodca nemal prehliadnuť, ak sú namierené priamo na neho. Ale, ako sa hovorí, pravidlá sú na to, aby sa porušovali, no v niektorých situáciách musí rozhodca viac vidieť a menej počuť.
Ako dlho trvalo a čo všetko ste museli absolvovať či obetovať, aby ste sa dostali ako rozhodca až do vtedajšej najvyššej československej ligy?
Počas celého môjho života ma sprevádza doslova šťastie. Bolo až neuveriteľné, že za štyri roky môjho pôsobenia v našich súťažiach som sa prepracoval až medzi 32 ligových rozhodcov v ČSSR. Futbal – to je súkolie hráčov, trénerov, funkcionárov, divákov a za týmito osobami sú vážne vzťahy a medzi nimi stojí rozhodca. Rozhodca nie je nič iné, iba to, čo zo seba urobí. Preto moja snaha bola rešpektovať aj určité spoločenské správanie – a to je slušnosť a zdvorilosť v každom zápase. Slušnosť nám dali rodičia a škola, zdvorilosti sa nám treba učiť, a keď k týmto zásadám rozhodca pridá aj chápavý úsmev, ste ten správny servis pre hráčov.
Držím sa aj motta: Rozdiely medzi rozhodcami sú nielen v tom, čo vedia, ale v tom, čo sa chcú ešte naučiť.
V článku sa ďalej dočítate napríklad aj:
Na akú zaujímavú ale aj negatívnu príhodu rozhodca nikdy nazabudne.
Stretol sa aj s úplatkom.
Ako trénuje taký futbalový rozhodca.
Vlastnoručne vyrobená píštaľka, ako k nej prišlo a koľko ich predal.
Vyrastajú na Liptove nové veľké rozhodcvské mená.
Čo na ihrisku znamená a predstavuje rozhodca.
A kopu ďalších zaujímavosti...
