
PLOŠTÍN. Prvú hru ploštínskych ochotníkov nacvičil miestny učiteľ a bola to známa hra Kubo. Odvtedy odohrali neuveriteľných 113 predstavení a pod vedením Márie Grajciarovej naštudovali ploštínski ochotníci 26 inscenácií.
„Prvýkrát ma na javisko priniesla moja mama, keď hrala so mnou v siedmom mesiaci tehotenstva. No a potom sa to so mnou už viezlo od detstva až dosiaľ,“ hovorí režisérka ploštínskych ochotníckych divadelníkov. Najskôr v súbore len hrala a neskôr zdedila vedenie súboru a réžiu.
„Stále si rada zahrám, ale nie v hrách, ktoré režírujem, lebo sa nevidím v priestore a neviem sa ukočírovať. Len dvakrát som toto pravidlo porušila z nutnosti.“
Ploštínski divadelníci nazbierali za vyše sto rokov pomerne veľa úspechov. Väčšina ich inscenácií postúpila v súťažiach minimálne na krajské prehliadky. „So siedmimi sa nám podarilo reprezentovať na celoštátnych súťažných prehliadkach, z toho viackrát s umiestnením na popredných miestach. Štyrikrát sme zvíťazili,“ hovorí Grajciarová.
Posledný a najväčší úspech bolo tohtoročné víťazstvo na celoštátnej súťažnej prehliadke amatérskeho divadla Belopotockého Mikuláš. „Získali sme hlavnú cenu a umiestnenie v zlatom pásme v kategórii tradičné prúdy divadla s priamym postupom na Scénickú žatvu do Martina a festival TvorBa do Bratislavy.“
Častá otázka na ploštínskych divadelníkov sa týka ich názvu Divadelný súbor ŠAPO Ploštín. Odpoveď si chcú uchovať ako svoje súkromné tajomstvo. „Názov vznikol dávno a vymysleli ho moje ´diva-delné deti, keď už vyrástli z detského divadelného súboru a začali hrávať so staršími ochotníkmi. Pôvodný význam už nie je veľmi aktuálny.“

Ako sa dostane človek k ochotníčeniu?
Väčšinou sa to na dedine ´dedí´. Teda v rodine, kde sa niektorí z rodičov venuje ochotníckemu divadlu, niektoré z detí k tomu inklinuje tiež.
Je na ochotníčenie nejaká veková hranica? Horná, dolná?