LIPTOV. Priniesla prosperitu, výrazne skrátila a zlacnila cestu medzi mestami, ktoré sa stali dostupnejšími. Priblížila bane s fabrikami a tie potom s obchodmi. No okrem posilnenia priemyslu doniesla do podhorských a horských oblastí či kúpeľov aj prvých turistov.
Železničnú trať v úseku Žilina – Poprad v dĺžke 138 kilometrov otvorili 8. decembra 1871, teda pred 150 rokmi. Spiš a Gemer mali bohaté ložiská rúd. Sliezsko a Halič mali uhlie a lesy, ktorými kúrili vo vysokých peciach a spracovávali nerastné suroviny. Najvýhodnejšia trasa, ktorá ich spojila, viedla Liptovom, Turcom, Považím a Kysucami.
Na hlavnú železničnú tepnu sa neskôr napájali lokálne trate, umožnila vznik lesných železníc, v prípade Liptova to bola Ľubochnianska železnica, Čiernovážska železnica a železnica do Korytnice.
Jej význam pre Liptov dodnes nič neprekonalo
Šlo o najväčšie dopravné dielo vtedajšej doby a dodnes nebolo prekonané. Železnica výrazne pomohla kožiarskemu priemyslu v Liptovskom Mikuláši a textilnému a papierenskému priemyslu v Ružomberku, ale aj drevárskemu priemyslu v dlhých liptovských dolinách.
Nebolo to celkom ideálne, pretože železnica mala dopravu zrýchliť a zlacniť. Dovtedy sa o prepravu tovarov starali furmani a tí sa, oprávnene, báli toho, že železnica im zoberie robotu.
Kedy preložia železnicu na Liptove Čítajte Prvé kontakty Liptákov zaznamenala Soňa Kovačevičová – Žuffová v zbierke Preskakovanie polienok: „Rozprávanie o železnici začína vzburou ozbrojených vidiečanov, ktorí vlak vítali vidlami a kosami. Kým trvala stavba, bol pokoj, pretože boli aj zárobky. Ale skutočnosť samočinne sa pohybujúceho „ohnivého draka“ chrliaceho iskry, paru a dym, vyvolala hrôzu. Nepamätám sa už, kto bol iniciátorom takéhoto privítania prvého vlaku: či to boli furmani, ktorí sa báli o zárobok, či tí dedinčania, ktorých vlak obišiel a nedostali stanicu; alebo naopak takí, ktorých role trať pretínala a mali strach o úrodu, či k takému nepriateľskému uvítaniu došlo len zo strachu pred pokrokom techniky a nezvykom vidieť obrovskú samohybnú mašinu. Ale nič netrvá večne, ani strach, najmä keď novota donáša peniaze. K porozumeniu výhod železnice pomohli aj miestni farári...“
Mladým vysokoškolákom železnica učarovala
Matúšovi a Jánovi Buliakovcom zo Stankovian železnica učarovala. Bývajú blízko nej a aj rodičia pracujú na železnici. Mladí vysokoškoláci o nej rozprávajú so zanietením a sami pomáhajú pri záchrane historických železničných vozidiel ako členovia Železničného klubu Tatran v Liptovskom Mikuláši.
