LIPTOV. Keď Komunitná nadácia Liptov zverejnila finančnú zbierku na nákup potravín pre pomoc ukrajinským utečencom, dostali vyše sto vyčítavých správ. Vraj nepomáhajú mamičkám, deťom, dôchodcom. Nadácia funguje pritom už takmer 20 rokov a medzi núdznych v regióne prerozdelia už takmer milión eur. Zloba a závisť ich napriek dlhoročnej práci zaskočila.
Skúsili zmeniť prístup, nájsť si cestu aj k hejterom. Vysvetľovali, že potravinovou zbierkou pomáhajú Liptákom, ktorí pomáhajú utečencom.
„Potom sme si uvedomili, že tým sa akoby snažíme ospravedlniť to, že pomáhame ľuďom v núdzi. Akoby sme sa za to hanbili. K čomu sa nás táto nenávisť snaží dotlačiť?“ pýta sa Jana Mrlianová, správkyňa Komunitnej nadácie Liptov.
Rozprávali sme sa krátko po tom, ako sa vrátila zo stretnutia s mamičkou, ktorej synovi chcú pomôcť časťou z výťažku chystaného tradičného charitatívneho Barlatónu. Je to jedinečné podujatie, ktorým nadácia pomáha hendikepovaným Liptákom už ôsmy rok.
Šéfka nadácie zažila to, čo už mnohokrát predtým. Mamička dobročinnú zbierku najprv odmietala. „Povedala, že sú aj iní ľudia, ktorí sú na tom horšie a treba pomôcť im.“

Ako rozhovor pokračoval, mamička, sama so zdravotným postihnutím a neľahkou finančnou situáciou priznala, že utečencom v susedstve nosí aspoň vajcia od svojich sliepok.
„Sama na tom nie je dobre, ale chápe, aké je to žiť v utrpení.“
Snom šéfky nadácie je, keby každý Lipták mesačne prispel na pomoc regiónu jedným eurom. „Viete, čo by to bolo, čo by sme dokázali? Nepotrebovali by sme vypisovať zbierky alebo zbierať vrchnáčiky na podporu.“
Komu pomáha Komunitná nadácia Liptov?
Naša nadácia je špecifická v tom, že nie sme zameraní len na pomoc pre hendikepovaných, dôchodcov, sociálne slabých. Sme len regionálne ohraničení. Pomáhame na Liptove komukoľvek a čomukoľvek.
Spomínam si, keď som začínala na pozícii správkyne nadácie. Môj predchodca mi povedal, že keď za mnou príde darca a povie, že chce svojim darom podporiť siamské mačky na Liptove, mojou úlohou je tieto mačky na Liptove nájsť a jeho dar efektívne použiť.
Čokoľvek, čo sa v regióne považuje za potrebné, tak to riešime. Nejde len o pomoc konkrétnym ľuďom, ale napríklad zapájame sa aj do zlepšovania a skrášľovania životného priestoru, tvorby komunitných priestorov či prezentácii regiónu ako takého.
“Na internete sa človek skrýva za zdanlivú anonymitu. Na začiatku som chcela na nenávistné komentáre reagovať. Ak niečo napíšem na nejaký hlúpy komentár, automaticky to jeho autor neguje bez štipky snahy o zmenu vlastného postoja.
„
Mrzí vás, keď po tom všetkom niekto napíše, že nepomáhate mamičkám či deťom, ale utečencom?
Samozrejme. Nevznikli sme z večera do rána. Máme za sebou už nejakú históriu, takmer dvadsať rokov krvopotne pracujeme pre to, aby sa mali ľudia na Liptove lepšie. Teraz nás verejne kritizuje niekto, kto o našej práci nevie nič a nedá si ani len tú námahu, aby to vôbec zistil. Ten, kto by tak urobil, nikdy by nenapísal, že nepomáhame aj slovenským mamičkám. Vedel by, že aj toto už roky robíme.
Nerozumiem tomu, čo sú to za ľudia a čo ich k tomu vedie. Akoby sme mali problém prijať niečo nové. Myslím, že s tým máme problém a zhoršuje sa to. Akoby ľudia vnímali zmenu ako nejaké ohrozenie. Ale čo ich môže ohroziť? Môže sa len niečo nové naučiť, získať dobrý pocit, že niekomu pomohli.
Naviac, naša zbierka pre kúpu potravín nie je na úkor nadačného rozpočtu alebo iných aktivít. Je to niečo, čo sme rozbehli úplne nanovo vďaka dobrovoľníkom a situácii v regióne.

Kde sa teda stala chyba?
V prvom rade si treba uvedomiť, že aj medzi Slovákmi sa nájdu rozdielne povahy. Každý sme úplne iný. Dobrý, zlý, vďačný, skromný aj špekulanti. Ale hlavne sme ľudia.
Mám pocit, akoby si Slováci predstavovali, že utečenec má prísť zúbožený, bosý a byť rád, že žije v telocvični. Veď čo viac chce? Skúsme sa nad tým zamyslieť tak, akoby sme boli v tejto situácii my samy s deťmi. Tak isto by sme chceli dôstojné bývanie, prácu.
Čudujeme sa že túžia po veciach, po ktorých by sme túžili aj my. Ani ja by som nedokázala žiť povedzme pol roka v telocvični a byť odkázaná na to, kým mi niekto z ľútosti niečo donesie.