LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. „Otca aj mamu som si dokázala vytiahnuť z ružomberského väzenia, keď ich tam zatvorili gestapáci za pomoc partizánom, ale dnes si pomôcť nedokážem. Každý si na našich pozemkoch a majetkoch robí, čo chce,“ hovorí 90-ročná Milada Juhásová, rodená Sekey, lekárka a právnička, pôvodom Ráztočanka.
Z majetku rodiny Sekey urobil štát rekreačné parcely. Urobil to aj zo starého ráztockého cintorína, kde sú desiatky hrobov starých Ráztočanov.
Dnes má súkromného majiteľa. Za pomníky chodia rekreanti a rybári na veľkú potrebu a nechávajú tam odpad.
Pozostalé rodiny s hrôzou hladia na to, čo sa v jeho tesnej blízkosti deje a obávajú sa toho, že bude ešte horšie a na kostiach ich rodičov a blízkych postavia ďalšie rekreačné chaty.
„Čo je to za človeka, ktorý si kúpi cintorín?“ pýta sa Ráztočanka.
Čo hovorí územný plán mesta Liptovský Mikuláš
- Pobrežie Liptovskej Mary v katastri Ráztok definuje územný plán mesta ako územie lesa, konkrétne ochranný les. Neprípustná je tu akákoľvek výstavba, nanajvýš možno osadiť lavičku alebo náučnú tabuľu. Dokonca je podľa územného plánu neprípustné využívať ráztocké pobrežie ako plochy pre rekreáciu v prírodnom prostredí.
- Ráztocké pobrežie nie je možné využívať na rekreáciu, zakazuje to samotný charakter pozemkov aj územný plán mesta. Napriek tomu sa ráztocké pobrežie s ochrannými lesmi mení na živelnú rekreačnú oblasť ignorujúc blízkosť dvoch cintorínov s desiatkami hrobov.
Tridsať rokov ráztockým richtárom
Ráztoky boli do minulého storočia samostatnou obcou.
Jej zastavaná časť, vrátane ráztockeho kaštieľa, zmizla pod hladinou Liptovskej Mary. Kataster následne pričlenili k mestu Liptovský Mikuláš.
Príbeh rodiny Sekey, ktorá patrila k najväčším gazdovským rodinám v Ráztokách, je takmer na vlas podobný ostatným, ktorým štát vyvlastnil pozemky v blízkosti Liptovskej Mary.
Následne ich predal súkromným firmám. Tie z nich postupne robia rekreačné parcely a predávajú za veľké peniaze.
Jozef Sekey bol nielen veľký gazda, ktorému patrili veľké polia a usadlosť v Ráztokách. Tridsať rokov bol richtárom.
Za pomoc partizánom v Slovenskom národnom povstaní ho uväznili. V roku 1951 mu režim všetky majetky zobral a znárodnil. Zomrel v roku 1971 a spravodlivosti sa nikdy nedožil.
Ani jeho potomkovia pri pohľade na to, čo sa deje na brehoch Liptovskej Mary, dnes neveria, že sa jej dožijú aspoň oni.
Takmer polovicu pôvodného majetku rodu zabrala Liptovská Mara, z časti sa stal pás pobrežia s ochranným lesom. Zvyšok, ktorý zostal na súši, obhospodarovalo roľnícke družstvo.
V článku sa ďalej dočítate:
- Ako došlo k prevodu štátneho pobrežia do súkromných rúk,
- čo urobil liptovskomikulášsky kataster,
- aké je stanovisko Pozemkového a lesného odboru liptovskomikulášskeho okresného úradu k ráztockému pobrežiu,
- čo sa deje na ráztockom cintoríne,
- aká významná osobnosť je pochovaná na cintoríne,
- aké pokuty môžu dostať majitelia pobrežia,
- ako reagovala polícia na trestné oznámenia zo strany liptovských aktivistov aj zo strany rodiny Jozefa Sekey.
Rodina chcela pozemky nazad, štát to nedovolil
Jozefa Sekey sa po zmene režimu v roku 1991 podarilo rodine rehabilitovať. Čo zostalo z majetkov sa postupne vrátilo do vlastníctva dcéry Milady a netere Ingrid. Okrem pozemkov v ochranných lesoch so súhrnnou rozlohou takmer 10-tisíc metrov štvorcových.
