LIPTOVSKÁ TEPLÁ. Predtým ako Kvetoslave Butkovej z Liptovskej Teplej diagnostikovali zlyhávanie obličiek, bola unavená. Lekári to pripisovali anémii.
Transplantáciu obličiek má za sebou trikrát, prvý raz ju podstúpila ako dvanásťročná. Na vlastnej koži sa presvedčila, že obličky vôbec nebolia a preto je ťažšie zistiť, či s nimi niekto má problém.
Kým sa iné deti zabávali a užívali si detstvo, Kvetoslava chodila do Martina na dialýzu.
Prvé mesiace boli katastrofa. Matka trojčiat radí, ako zvládnuť deti a nezblázniť sa Čítajte Prezradila, že po transplantácii niekto obličku nazve fazuľka, iný zlatíčko, u Kvetky je to pokladík.
„Hladkám ju a aj sa s ňou rozprávam. V duchu ďakujem človeku, ktorý daroval svoje orgány, aby ostatní mohli ďalej žiť. Ďakujem aj jeho rodine, že splnila poslednú vôľu. Stále myslím na darcov, ktorí mi darovali už tri obličky, aj keď ich nepoznám. Užijem si život aj za nich. Pre mňa je pokladík ako bábätko, niečo vytúžené,“ opisuje Kvetka.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa prejavuje zlyhávanie obličiek,
- prečo niektorí pacienti chodia na dialýzu,
- či je dialýza náročný zásah,
- či pozná svojich darcov,
- ako telo prijalo darované obličky,
- čo ju ochorenie naučilo.
Ako si spomínate na obdobie, keď obličky vypovedali službu?
S výpoveďou obličiek žijem od ôsmich rokov. Je to súčasť môjho života, nie diagnóza. Obličky mi zlyhávali postupne, najskôr sa prejavila anémia, strata železa, nevládala som viesť bežný detský život.
Bývala som unavená, čo doktori pripisovali anémii. Až jedného dňa mi urobili väčší rozbor krvi a zistili zlyhávanie obličiek.
Obličky často vôbec nebolia, z toho dôvodu je pre človeka ťažšie zistiť, či má s nimi nejaký problém. Na ich možné ochorenie upozorňujú rôzne sprievodné ťažkosti, ako sú nevoľnosť, zmeny pri močení, bolesti v krížoch.
