LIPTOV. Ján Karel z Ľubele pracuje v zdravotníctve osem rokov. Má za sebou prax na anesteziologicko-resustitačnom oddelení, úrazovke a chirurgickej pohotovosti. Momentálne pracuje tretí rok ako záchranár v Bešeňovej.
Sympatického mladíka by ste na prvý pohľad odhadli skôr na prácu v modelingu. Prostredníctvom sociálnej siete prináša skúsenosti zo záchranky ľuďom, ktorí ho sledujú.
Hlavou krúti nad zbytočnými výjazdmi, pri ktorých záchranári suplujú pacientom obvodného lekára, potrebujú poradiť, prečítať príbalový leták. Často sú aj sociálnym taxíkom. Mzda záchranára podľa Karela nie je dostatočne ohodnotená. Mnohí z jeho kolegov majú preto viac zamestnaní alebo odchádzajú za prácou do zahraničia.
V rozhovore sa ďalej dočítate:
- S čím sa musí vedieť záchranár vysporiadať,
- kedy je správny okamih volať si záchranku,
- aký príbeh z praxe mu najviac utkvel v pamäti,
- či evidujú aj zbytočné výjazdy,
- aj o tom, či je mzda záchranára dostatočne ohodnotená.
Ako vyzerá bežný deň záchranára?
Ráno prebieha výmena služby, vyplnenie preberacieho protokolu, kontrola vozidla a ambulantnej časti. Potom čakáme na výjazd, posádka musí naň vyraziť do dvoch minút.
Pod Sidorovom sa zranila turistka Čítajte S čím sa musí mladý záchranár počas práce vysporiadať?
S nefunkčným a frustrujúcim systémom, prispôsobiť si vedomosti zo školy do praxe.
Čo znamená nefunkčný a frustrujúci systém?
Je to hlavne o zbytočných výjazdoch. Poskytovatelia dostávajú platby za odjazdené kilometre a za ošetrených pacientov. Tým pádom nie je tlak na znižovanie takýchto výjazdov zo strany poskytovateľov. Rovnako sú ťažko, respektíve vôbec, postihnuteľní vyslovene zneužívači záchraniek. Na toto nedopláca len záchranár, ktorý keď chodí z výjazdu do výjazdu skoršie vyhorí, ale aj ľudia, ktorí tu záchranku reálne potrebujú.
Ako to vyzerá v praxi?
Často sa stáva, že posádka záchranky ošetruje narazený palec a človek s infarktom, či pri autonehode čakajú aj polhodinu, lebo žiadna posádka nie je voľná. Nášmu systému nepomáhajú ani kompetentní.
Uvediem konkrétny a nedávny prípad. Vydali usmernenie o manažmente polytraumatizovaných pacientov, kde určili koncové nemocnice - traumacentrá. Úplne vynechali Liptov. Po šiestich dňoch usmernenie zrušili pre námietky zo strany nemocníc. Neboli na to jednoducho pripravené. A teraz sa natíska otázka, či tvorcovia usmernenia vôbec komunikovali s nemocnicami, záchrankami, vrtuľníkovou záchranou službou a operačnými strediskami alebo usmernenie vydali spoza stola, lebo však tak to funguje v zahraničí.
Rovnako je na tom stratifikácia nemocníc, plán obnovy pre záchrannú službu, všetko robené od stola z Bratislavy, bez dialógu s regiónmi.
