Pred autorskými právami má rešpekt. Medovnikárka používa recept starý dvesto rokov

LIPTOVSKÁ LÚŽNA. Anna Šenkeríková z Horného Srnia sa pred niekoľkými rokmi s manželom presťahovala na Liptov, do Liptovskej Lúžnej, kde sprevádzkovali medovnikársku výrobňu.

Vyštudovaná novinárka zavesila prácu v redakcii na klinec potom, ako jej zavoňalo iné remeslo. Hoci je podľa nej podnikanie náročné, hlavne pre bežných smrteľníkov a obzvlášť poctivých, nestačí sa čudovať, čo všetko sa dá zo zdanlivo jednoduchého cesta vyrobiť.

Medovníková tvorba Anny Šenkeríkovej (9 fotografií)

Postavičky z Ľadového kráľovstva alebo Labkovej patroly v jej zbierke nenájdete, nebaví ju reprodukovať prácu niekoho iného. Mladá medovnikárka tvrdí, že je hĺbavá a do väčšiny výtvorov sa snaží vložiť myšlienku, príbeh alebo aspoň navodiť atmosféru.

Vyštudovali ste novinárčinu v Nitre a v Ružomberku. Po škole ste sa písaniu nejaký čas venovali. Prečo taká výrazná zmena, kedy sa novinárka zaľúbila do iného remesla?

Pred Vianocami som robila reportáž v medovnikárskej dielni Ružomberčanky Zuzky Hubovej. Tá mi ukázala základy pečenia a zdobenia medovníkov. Pamätám si, aká som od nej po niekoľkých hodinách odchádzala zrelaxovaná. Tak dlhý čas som asi u žiadneho iného respondenta nestrávila.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Horský záchranár: Povestná ťapka s alkoholom môže v zime viac ublížiť ako pomôcť Čítajte 

Hoci ma tlačila uzávierka, hneď, ako som prišla domov, zamiesila som cesto. Ráno ma čakalo vykrajovanie a pečenie, potom zdobenie. Článok som editorovi posielala na poslednú chvíľu.

Už vtedy ste uvažovali o zavesení novinárčiny na klinec?

Medovníky mi behali po rozume aj po sviatkoch, venovala som im takmer všetok voľný čas, stali sa mojou psychohygienou. Neskôr sa k tomu pridružilo aj pečenie tort a zákuskov. Časom som sa v tom videla viac, ako v písaní. Novinárčina nie je ľahký chlebíček a mala som reálne pochybnosti, že sa ňou niekedy dokážem slušne uživiť bez ujmy na zdraví.

To znamená, že ste museli chodiť nanovo do školy?

Ešte popri práci v redakcii som sa vyučila za cukrárku na Spojenej škole v Ružomberku, keďže sme už premýšľali nad výstavbou vlastnej výrobne.

Lásku k pečeniu máte zakorenenú od detstva?

Nie tak úplne k pečeniu, ale od základnej školy som sa dosť často motala v kuchyni. Rada som varila, chystala raňajky, obed a tak podobne. Skúšala som aj piecť, ale skôr obyčajné koláče napríklad bublaninu alebo niečo kysnuté.

Úplne som sa v tom ale nevyžívala, radšej som to prenechala mame, ktorá pečie úžasne a na jej koláčoch som si pochutnala omnoho viac ako na tých, ktoré som pripravila ja. Aj teraz radšej koštujem zákusky od iných cukrárok. Mamine kysnuté koláče ale zatiaľ žiadna netromfla.

Bolo náročné si otvoriť vlastnú prevádzku?

Prevádzku sme otvorili asi po dvoch až troch rokoch od mojich medovnikárskych začiatkov. Samozrejme, nebolo to jednoduché a za to, že môžem dnes piecť oficiálne, vďačím najmä môjmu manželovi. Ten obetoval svoju trucovňu, čo je bývalá dielňa a garáž, aby sme ich prestavali na medovnikáreň. Nasledovala byrokratická tortúra, samotná výstavba a znova administratíva.

Potom nasledovali kontroly.

Áno, tie prebehli bez problémov, keďže sme výstavbu od začiatku konzultovali s úradmi a snažili sme sa všetko spraviť tak, aby priestor vyhovoval súčasným normám, hoci dispozične to bolo náročné a o kus výrobného priestoru sme prišli napríklad pre vajcovňu. Ide o samostatnú miestnosť, ktorá slúži čisto na skladovanie a vytĺkanie vajec. Samozrejme, zhltlo to a stále hltá nemalé peniaze.

Je náročné v dnešných časoch podnikať?

Nie, pokiaľ ste zlodej a podvodník. Pre bežných smrteľníkov určite áno. Obzvlášť pre poctivých blbcov.

Niekedy ma mrzí, že oficiálny výrobca musí spĺňať neskutočne prísne podmienky, ktoré, samozrejme, idú aj dosť do peňazí, z každej strany sa naňho valí administratíva a strašiak rôznych kontrol, pokút a podobne. Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí si doma pečú neoficiálne, inzertné portály zahlcujú rôznymi ponukami, ale na nich úrady nemajú páky. Pretože legislatíva v tomto smere pokryvkáva. Ale s tým asi ja nič neurobím.

Čo sa týka súčasnej ekonomickej situácie, tá presne odzrkadľuje kúpyschopnosť obyvateľstva a na ľuďoch je vidno, že už rozmýšľajú nad tým, či si kúpia medovník alebo chlieb. V poslednom období sa aj z obyčajného medovníka stáva luxus.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Nechce sa vám ráno poriadne vyčistiť auto od snehu a ľadu? Riskujete pokutu Čítajte 

Medovníky majú bohatú tradíciu, čo vás na ich pečení a zdobení fascinuje?

Medovníkové cesto je svojrázny materiál. Ponúka mnohé možnosti kreatívneho využitia, aj s bielkovou polevou sa dajú robiť divy. Myslím, že ma ešte na pekných pár rokov zamestná zisťovanie, čo všetko sa dá z týchto zdanlivo jednoduchých hmôt vytvoriť.

(zdroj: A. Šenkeríková)

Mnohí si medovníky spájame len s Vianocami, ale medovník majú ľudia radi aj pri iných príležitostiach. Je to tak?

Samozrejme, máte pravdu. Svedčí o tom už len fakt, že medovnikárske stánky sú počas rôznych trhov, na jar, v lete, či na jeseň, jedny z najvyhľadávanejších. Hoci také tie gýčové jarmočné medovníky nie sú niečím, k čomu by sme sa zrovna chceli prirovnávať.

Recept zrejme neprezradíte, čerpali ste si z praxe?

Recept má asi dvesto rokov, takže je už naskrz overený. Samozrejme, mierne som si ho prispôsobila. Než som sa však ustálila na tomto recepte, musela som sa utvrdiť, že menej je viac a akékoľvek extra vylepšenia sú zbytočné.

Čo je základom dobrého, kvalitného medovníka?