Zodpovedá za viac životov ako pilot lietadla. Rušňovodič musí poznať trať naspamäť

TOMÁŠ CHOVANEC pracuje ako rušňovodič v Liptovskom Mikuláši dvanásť rokov. Láska k železnici v ňom rástla odmala, budoval si ju denným kontaktom, do práce si ho brávali rodičia, tiež železničiari.

Profesiu, pri ktorej riadi niekoľko stotonový kolos a brázdi najmä severné Slovensko, hodnotí ako fascinujúcu, no zároveň zodpovednú a náročnú. Pridanou hodnou podľa neho je, ak ju vykonáva nadšenec, ktorého okrem železnice zaujíma aj technika.

Hoci rušňovodiči neprichádzajú do pravidelného kontaktu s cestujúcimi, vedia kto najčastejšie dobieha na vlak, poznajú tváre, ktoré vozia do školy a práce.

Je práca rušňovodiča vaša vysnívaná, alebo ste sa ku nej dostali neplánovane?

Vysnívaná. Obidvaja rodičia pracovali na železnici. Keďže ide o prácu v nepretržitej prevádzke, veľakrát som musel do práce ísť s rodičmi. Mama pracovala pol roka po tom, ako som sa narodil. Doslova spolu s materským mliekom som nasával atmosféru na železnici.

(zdroj: Romana Vicianová)

Spomínate si na svoju prvú jazdu?

Tým, že rodičia pracovali na železnici, som sa s rušňovodičom previezol ešte za študentských čias. Prvá jazda v pozícii riadneho rušňovodiča bola s nákladným vlakom, ktorý vážil okolo 1800 ton. Šlo o cisterny s benzínom. Spomínam, že to bol starý elektrický rušeň, ktorý prezývame Rakaňa. Ťahal som ho zo Spišskej Novej Vsi do Žiliny.

Bol to zvláštny pocit, pretože miesto rušňovodiča, ktorý ma školil, bolo po prvýkrát prázdne. A zodpovednosť som tým pádom prevzal za obrovský vlak ja. Keď niečo kleplo, buchlo ako nemalo, tak som sa niekoľkokrát na tú prázdnu stoličku pozrel. Poradiť som si musel už ale sám.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Ako sa vyhnúť stretu s medveďom: Najčastejšie otázky a odpovede Čítajte 

Ktorý úsek jazdíte najradšej?

Je ich viac. Rád jazdím úsekom z Mikuláša do Popradu, tým že je to môj domov. Taktiež úsek z Ružomberka smerom na Hrboltovú okolo Váhu, popod Strečno, okolie Bujanovského tunela, priehrada Ružín. Mám rád hlavné trate akoby veľkých dospelých rušňovodičov. Veľa kolegov je zas zahľadených do lokálnych trás, je to individuálne.

Srdcu blízky mi je úsek Liptovský Mikuláš – Spišská Nová Ves, čo je sklonom najnáročnejší úsek, voláme ho Štrbská rampa. Ťažko sa prekonáva, keď prší a sneží. Pre mňa je to čerešnička.

Jazdili ste na nákladných vlakoch, prešili ku osobnému prepravcovi. Bola to zmena?

U nákladného prepravcu som bol viac ako štyri roky. Osobná doprava je úplne iná. Kedysi to bývalo tak, že najskôr musel rušňovodič odjazdiť nákladnú dopravu, až potom prešiel ku osobnej. Malo to význam, rušňovodič nadobudol cit pri brzdení.

Na nákladnom vlaku sa rušňovodič nemusí až tak ponáhľať, jazdí pomalšie a nemá až takú priamu zodpovednosť za ľudí. Na dynamiku jazdy sú ale nákladné vlaky náročnejšie tým, že sú dlhšie a ťažšie. Brzda sa správa viac nevyspytateľne.

A jazda rýchlikom?

V rýchliku je miera zdatností, ktorú musí rušňovodič obsiahnuť, najťažšia. Ovplyvňuje ju dĺžka jazdy, rýchlosť a počet ľudí, ktorý rušňovodič vezie.

Zrak rušňovodiča v preplnenom rýchliku zodpovedá za aj 1400 cestujúcich. Nezdá sa to, ale je to viac, ako odvezie lietadlo.

Pozná rušňovodič trať naspamäť?

Samozrejme, rušňovodič musí trať poznať detailne. Je to nutná podmienka. Keď idete s autom, nemusíte ako vodič cestu poznať, riadite sa dopravnými značkami. Na železnici nemožno rušňovodiča s vlakom poslať tam, kde to nepozná.

Rušňovodič musí poznať miestne pomery. Počas zaškoľovania sa učí špecifikám, napríklad to, kde si miestni skracujú cestu. Miesta, kde bývajú časté hmly, úseky, kde ide vlak dole kopcom a brzdiť musí oveľa skôr. O tom je poznanie miestnych pomerov.

Aj ja by som musel na nový úsek absolvovať takzvané nové poznanie. Následne mi znalosť úseku zapíšu do harmonizovaného osvedčenia a môžem ním samostatne jazdiť. Ak ním nebudem jazdiť, poznanie padá a musím si ho obnoviť.

Spomínali ste hmlu. Prečo je nebezpečná?

Šoférovať vlak a automobil v hmle je úplne iné. Vodič v aute jazdí na základe takzvaných rozhľadových pomerov. No rušňovodič, ak by mal jazdiť len podľa rozhľadu, tak by vzhľadom na brzdné dráhy vlaku jazdil pomaly a nikam by nedošiel.

Preto je jazda podľa rozhľadových pomerov vo vlaku skôr výnimočná. My jazdíme s dôverou ku zabezpečovaciemu zariadeniu, ktoré nás informuje o tom, že trať je voľná. Musíme vedieť, kde je takzvané návestidlo, ktoré informuje, či je ďalší úsek pred nami v poriadku. V hmle máme na to niekedy sekundu. Preto musí rušňovodič trať detailne poznať, aby vedel, kde sa návestidlo nachádza.

Na zraku jedného rušňovodiča závisí, či tých tisíc pasažierov príde do cieľa bezpečne. Veľa začínajúcich rušňovodičov má obrovský strach a rešpekt pred hmlou.

Rušňovodič si musí byť sto percente istý svojím konaním. Inak môže dôjsť ku nehode.

(zdroj: Romana Vicianová)

Lenže nehodám nemožno ani pri najlepšej vôli a zdatnosti predísť...

Nehoda na ceste sa myslí, keď vodič niekoho zrazí, prejde. Na železnici do mimoriadnych udalostí spadá aj to, že sa to mohlo stať. Aj keď sa nič nestalo, ale mohlo sa, vyhodnocujeme to ako ohrozenie bezpečnosti a voči rušňovodičovi sa začína represívne konanie.

V médiách sa hovorí, že rušňovodič nerešpektoval signalizáciu. Všetkých nás ale poburuje tvrdenie, že rušňovodič prešiel na červenú, nerešpektoval nariadenia. Trúfnem si povedať, že žiadny príčetný rušňovodič si nedovolí nerešpektovať predpisy. Celá naša jazda je zaznamenávaná do čiernej skrinky, našu jazdu sledujú výpravcovia, dispečeri. Skôr sa môže stať, že nariadenie prehliadol z nepozornosti.

Pracovné tempo býva náročné, cítite únavu?

Áno, každý je občas unavený. Stále však máme na pamäti, že cestovné poriadky sú dané a my s vlakom musíme prísť do cieľa bezpečne. Stanovené máme limitné odpočinky, len to už nikto negarantuje, či skutočne príde rušňovodič na nočnú odpočinutý.

Aj na nás príde únava. Vtedy jazdíme aj postojačky, štípeme sa, otvoríme si okno. Každý si pomáha inak. Opäť na porovnanie, keď vodič šoféruje v noci auto, tak zastaví na odpočívadle a oddýchne si. Cestujúcim vo vlaku ale nevysvetlíte , že teraz si rušňovodič ide oddýchnuť, lebo pri Kraľovanoch pociťoval únavu.

Čo v prípade, keď vám treba ísť na toaletu?

Na modernejších súpravách, na ktorých jazdím aj ja, máme benefit, že toalety sú priamo na palube. V inom prípade vie rušňovodič počkať na väčšiu stanicu, kde býva dlhšia pauza a zájde si na toaletu.

Je to opäť o sebadisciplíne, zbytočne nepijeme litre vody, aby sme nemali problém. To sa týka aj jedla. Stalo sa mi , že som niekde zjedol pokazený kebab a nebolo to potom jednoduché. Sme naozaj len ľudia, čiže aj nám sa môže stať nepríjemnosť.

Medzi rušňovodičmi sa hovorí, že každý, žiaľ, zažil „skokana“, človeka, ktorý mu skočil pod vlak. Stalo sa to aj vám?

Ešte som človeka nezrazil, musím si poklopať. Bol som svedkom, keď oproti idúci vlak zrazil človeka a odhodil ho pod moju kabínu. Nebudem zachádzať do detailov. Sú veci, ktoré nevieme ovplyvniť. Snažíme sa obrniť. Ak sa rozhodne samovrah do koľajiska vstúpiť, neovplyvníme to. Nemôžeme nikam strhnúť volant, ani pred ním zastaviť.

Samozrejme, je rozdiel, keď rušňovodič prejde samovraha, ako prípad, keď zrazí dieťa z nepozornosti.

(zdroj: Romana Vicianová)

Kontakt s ľuďmi máte minimálny. Možno je to aj dobré, pretože neriešite problémy ako napríklad vlakvedúci.

Neverili by ste, ako máme zmapovaných cestujúcich. My, čo jazdíme pravidelné linky, si ich všímame. Vieme detaily, kto dobieha pravidelne na vlak, o tom, kde kto stojí. Vidíme presne tie isté tváre, ktoré cestujú do práce pravidelne. Iba si v duchu pomyslím, ten dnes necestuje asi má voľno. Osobný kontakt nemáme, ale cestujúcich sledujeme cez predné sklo.

Prečítajte si tiež Prečítajte si tiež Logopéd nie je čarodejník. Odborníčka hovorí, čo negatívne ovplyvňuje rečový vývin detí Čítajte 

Stále sa bavíme o rušňovodičoch, no prácu môže vykonávať aj žena. Pracujú vo vašich kruhoch aj ženy rušňovodičky?

Áno, samozrejme. Aj ženy sa v tejto oblasti dobre uchytili. Osobne poznám ženu rušňovodičku, čo jazdí rýchlikom roky. Stala sa ňou ešte v ťažkej dobe, keď bol problém sa na pozíciu dostať.

Od rušňovodiča sa nevyžadujú až také technické znalosti než to bolo kedysi, no zároveň tým prácu nezľahčujem. Radi uvítame aj v našich kruhoch šikovné ženy, ak sa na to cítia.

(zdroj: Romana Vicianová)

Akú školu musí mať rušňovodič skončenú, aby sa mohol uchádzať o prácu na železnici?

Vysoká škola nie je potrebná, no ja osobne som vyštudoval dopravnú priemyslovku v Košiciach, následne som študoval na Žilinskej univerzite Elektrickú trakciu, čo je pohon koľajových vozidiel.

Posledné roky sa znížili nároky na prácu. V minulosti mohol byť rušňovodičom len absolvent strednej odbornej školy technickej s maturitou, dnes to podmienka nie je. Vyžaduje sa ale stopercentný zdravotný stav uchádzača.

Povedzme, že tu máme človeka, ktorý by sa tiež chcel stať rušňovodičom. Čo musí pre to urobiť?

Prvým krokom je podanie žiadosti, následne na pohovore si skúšajúci overia, či je predpoklad uchádzača sa rušňovodičom stať. Po tejto časti a pred začatím rušňovodičského kurzu, ktorý trvá niekoľko mesiacov, sa kandidát chodí s rušňovodičom voziť. My tomu hovoríme, že je vrecko. Chodí na denné, nočné smeny, aby zistil, či mu práca, o ktorú sa zaujíma, vyhovuje.

Práca na železnici je aj o objeme vedomostí. Ovládať musíme veľa predpisov, systém fungovania. Veľakrát medzi sebou používame rôzny žargón, z ktorého sú hlavne mladí v šoku. Za krátky čas musí budúci kandidát toho veľa poňať. Nasleduje polročný kurz, kde prichádza veľa technických, dopravných informácií. Treba počítať, že aj skúšky sú potom náročné.

(zdroj: Romana Vicianová)

Vedomosti sú jedna vec prax druhá. Čo sa rušňovodič naučí až v teréne?

V kurze sa nenaučíte citu. Ten sa dá získať iba praxou. Hovorí sa, že umenie nie je vlak rozbehnúť, ale zastaviť ho. Brzdenie vlaku je špecifické, pretože rušňovodič musí rozmýšľať dopredu. Nábeh bŕzd oproti autám je oneskorený, dostaví sa až po určitej časovej odmlke a vy s tým musíte počítať. Brzdíme rukou, vzhľadom na vyšší cit. Najťažšie je zastaviť vlak presne na konkrétne miesto, ako sa povie, rovno ku nohám výpravcu.