LIPTOVSKÝ HRÁDOK. Storočná drevená kolíska odhojdala generácie rodiny z Demänovej. Slúžila ešte donedávna. Dnes je súčasťou výstavy, ktorá odhaľuje detstvo na Liptove v minulosti.
I keď ide o atraktívnu tému, pohľad na prvé roky života detí nebol idylický. Dôvodom bola najmä vysoká úmrtnosť detí a fakt, že klasické detstvo, ako ho poznáme dnes, mali deti výrazne kratšie. Odmala sa zapájali do prác okolo domácnosti a gazdovstva, vzdelanie nebolo prioritou.
(zdroj: Ľubica Stančíková)Najcennejším exponátom výstavy sú podľa Miroslava Nemca, kurátora a historika z Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku, zachované dva komplety chlapčenského oblečenia. Ide o vzácnosť, pretože chlapci oblečenie veľakrát úplne zničili a rodičia ho museli vyhodiť.
„Deti boli stále deťmi. Rady sa zabávali a hrali. Je pravda, že museli zastávať práce v domácnosti vo väčšej miere ako súčasné deti, ale čas na detské radosti si stále vedeli nájsť,“ doplnila Lucia Hodorová, kurátorka a etnologička Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku, spoluautorka výstavy.
Keď mali pätnásť, museli robiť už všetko
Obdobie šiesteho až siedmeho roku života sa nazývalo obdobím rozviazania rozumu. Ako vysvetlila Hodorová, deti v tomto veku začali zastávať prácu v domácnosti.
„Išlo, samozrejme, o ľahšie práce, ktoré už zvládali. U dievčat to bolo napríklad hrabanie sena, pasenie husí, nosenie vody zo studne, či dohliadanie na malých súrodencov. Chlapci sa venovali skôr chlapským prácam, ako zbieranie dreva, pasenie oviec, pomáhali na poli. Vo veku okolo pätnásteho roku života už museli vedieť zastať celú domácnosť a hospodárstvo sami. Dievčatá sa venovali domácnosti a deťom, chlapci hospodárstvu,“ doplnila.
Situáciu detí zlepšili lieky a hygiena
Rodiny mali v minulosti zväčša výrazne viac detí ako dnes, bežne to bolo päť až šesť detí. Často to bolo aj viac. „Bežne sa v rodine narodilo aj 12 detí, ale keďže úmrtnosť bola vysoká, dospelého veku sa často nedožili všetky,“ vysvetlila Hodorová.
Výstava Detstvo na Liptove v minulosti
Inštalovaná je v priestoroch Národopisného múzea v Liptovskom Hrádku, zameriava sa najmä na koniec 19. a prvú polovicu 20. storočia.Výstava v Liptovskom Hrádku potrvá do 12. septembra 2024 a následne sa presunie do Múzea Čierny orol v Liptovskom Mikuláši.
Zaujímavosťou je, že úmrtnosť detí sa líšila podľa dedín. „Na rozdiely mohli vplývať rôzne faktory, ako konfesia alebo väčšinové zamestnanie obyvateľstva, ktoré mohlo mať väčší alebo menší vplyv na životnú úroveň. Avšak z výskumov, ktoré sme už v minulosti urobili v niektorých obciach, vieme, že v druhej polovici 19. storočia mohla úmrtnosť detí do 10 rokov dosahovať až 60 percent z celkovej úmrtnosti v obci,“ doplnil Nemec s tým, že približne polovica z týchto detských úmrtí boli deti do jedného roku.
Situácia sa začala zlepšovať zvyšovaním hygienických návykov a príchodom nových liekov. Tie, ako dodala Hodorová, najmä v 20. storočí začali byť stále viac dostupné aj pre menej majetné obyvateľstvo.
(zdroj: Ľubica Stančíková )Deti sa stále rady hrajú s náradím
Prvé mesiace života trávili deti pri matke, ktorá sa starala o domácnosť. Čerstvo narodené deti a batoľatá obliekali do plátenných plienok, ktoré vyrábali zo starého oblečenia dospelých. Malo to svoj význam, tkanina bola nosením a praním úplne jemná.
„Matky si svoje deti so sebou nosili aj na práce na poliach a lúkach, kde odpočívali v jednoduchých takzvaných poľných kolískach. Akonáhle už nebolo nutné na dieťa neustále dohliadať, presunul sa jeho svet do exteriéru, kde sa podieľalo na domácich prácach, ale aj hralo so svojimi rovesníkmi,“ vysvetlil Nemec.
Deti na liptovskom vidieku sa zabávali množstvom hier, na väčšinu nepotrebovali žiadne pomôcky. „Často bol ich súčasťou spev, dialóg alebo nejaký predhovor.
Etnológ Kliment Ondrejka, ktorý túto tému skúmal v druhej polovici 20. storočia v zátopovej oblasti vodného diela Liptovská Mara, zaznamenal niekoľko stoviek rôznych detských hier alebo ich variant, ktoré sa dochovali až do dnešných čias. Aj my sme sa hrávali hry ako Húsky, húsky..., Zlatá brána, Olijanko a podobne,“ priblížil.
Populárne boli aj hry spojené s hádzaním alebo posúvaním nejakého predmetu. „Z výskumov sú zaznamenané takzvané pigy, tiež guličky. Vrhacie hry sa hrali aj s gombíkmi, sklíčkami, plochými kamienkami alebo vreckovými nožíkmi,“ doplnil Nemec.
(zdroj: Ľubica Stančíková )Hračky sa vyrábali najmä doma, kupované boli prepychom, ktoré si mohol dovoliť málokto. Boli takou vzácnosťou, že ak také niekto mal, chodili sa na ne pozerať deti z celej dediny.
„Rozšírenejšie boli tie, ktoré deťom vyrobil otec. Najbežnejšie u nás boli tak-zvané imitujúce hračky z dreva, ktoré boli zmenšeninami predmetov zo sveta dospelých, často pracovných nástrojov. Nájdeme medzi nimi sekery, kosy, hrable, vidly, trlice na lámanie ľanu, lopaty, varechy, ale aj sane alebo vozy. Dieťa si tak na ne zvykalo a postupne sa učilo s nimi pracovať. Na území Liptova boli hračky z iných materiálov zriedkavejšie, ale podarilo sa nám v našich zbierkach nájsť aj hračkárske nádoby z hliny alebo handrové bábiky,“ doplnil Nemec.
